Pravdivý príbeh: Z vlastného syna som urobil trosku. Odpustí mi niekedy?

muž

sita

Každý rodič sa snaží naplánovať pre svoje dieťa čo najlepšiu budúcnosť. V lepšom prípade pri svojom snažení rešpektuje aj potreby svojho potomka. V tom horšom sa správa, ako som sa správal ja. Nútil svojho syna do niečoho, čo mu bolo od začiatku proti srsti.

Lukášova mama nás opustila, keď bol ešte veľmi malý. Kontakt s nami prerušila raz a navždy. Našiel som si po čase Evu, ktorá bola môjmu synovi ako vlastná mať. Bol som rád, že nie som na výchovu syna sám. Aspoň na začiatku to tak vyzeralo. Miesto starostlivosti o domácnosť však Evina najväčšia starosť bola, či je doma čo piť. A keď nebolo doma, vďačne jej naliali aj v našom blízkom pohostinstve. Keď sa vrátila v podguráženom stave domov, hádali sme sa, že nás počula snáď celá ulica.

Lukáš našu divokú domácnosť znášal ťažko. Začal sa postupne čoraz viac uzatvárať a väčšinu času trávil nad knihami. Zaujímali ho najmä atlasy rastlín. Jeho učiteľka zo základnej ho zásobovala novými a novými knihami. On ich všetky hltal s veľkým záujmom. Vedel pomenovať všetky rastliny, čo rástli naokolo. Zatiaľ čo Lukášovi rovesníci liezli po stromoch, on sypal z rukáva ich názvy v latinčine. Futbal ani hokej mu nič nehovorili. Radšej išiel na lúku so spolužiačkami alebo do blízkeho lesa spoznávať rastliny a kríky.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Snaha zapáčiť sa otcovi ma doviedla na dno


Začali si robiť zo mňa žarty aj chlapi v krčme. Že čo za záhradkára si to doma vychovávame. A tak, keď prišiel čas a mali sme podať prihlášku na strednú školu, bolo rozhodnuté. Lukáš pôjde za automechanika. Tam ho zelené myšlienky snáď prejdú a bude z neho normálny chalan. Keď som to Lukášovi oznámil, rozplakal sa. Mňa to len utvrdilo v tom, že robím dobre. „Nikam nepôjdem!“, kričal na mňa. „No, budeš musieť. Pokiaľ bývaš v mojom dome, platia tu moje pravidlá,“ zakončil som debatu a o synov názor som sa viac nestaral.

Lukáš nenávidel školu od začiatku. Neučil sa, nezapadol do kolektívu. Ostatní chalani mali doma v garáži skoro každý nejaký starý vrak, o ktorý sa starali. My sme doma auto ani nemali. Raz za mnou prišla sestra. Lukáš sa bol u nej spýtať, či by mu nemohla ukázať motor, nech vie, ako to vôbec zblízka vyzerá. Lukáš na konci prvého ročníka prepadával. Aj tak ho učitelia cez niektoré predmety nechali preliezť len pre to, že sa staral o školský skleník a záhradu. Po rodičovskom si ma zobral bokom výchovný poradca. Či neuvažujem o tom, že by môj syn prestúpil na inú školu. Neuvažoval som. Predsavzal som si, že môj syn školu dokončí, aj keby čo bolo. Nedovolím predsa, aby z neho vyrástla nejaká zženštená podoba muža.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Tešila sa z cudzieho nešťastia a takto dopadla


Domov som prišiel namosúrený. Hneď vo dverách som Lukášovi strelil facku. „Šatím ťa, živím ťa a toto je odmena? Že sa chceš nechať vyhodiť zo školy? No môj milý, mne na krku neostaneš. Môžeš sa rovno zbaliť, vypadnúť a ísť si študovať tie svoje byliny.“

Lukáš na škole ostal. Žiaľ, po dvoch rokoch, keď som si už myslel, že naše problémy sú preč, všetko sa ešte len malo začať. Môj syn sa dostal do nesprávnej partie. Najprv to boli drogy, neskôr problémy so zákonom. Môj syn si nakoniec vybudoval vzťah aj k autám. Ale inak. Miesto toho, aby ich opravoval, dostal sa do partie autičkárov. Policajti pomaly chodili k nám častejšie ako na hodiny klavíra. Nakoniec Lukášovi dokázali len malé krádeže a odsedel si dva roky. Keď ho odsúdili, naznačil som mu, že už sa nemá kam vrátiť. Sklamal ma, stratil som o vlastného syna záujem.

Z basy ho prichýlila moja sestra Veronika. Svoje deti nemala, Lukáš jej bol vždy ako vlastný syn. Náklonnosť bola obojstranná. Aj keď sa najprv pred ňou hanbil, ako dopadol, bol rád, že má kde prespať kým sa nejako začlení do spoločnosti. Jeho odhodlanie dlho nevydržalo. Veronika jedného dňa zistila, že jej chýbajú šperky a vkladné knižky. Lukáš sa zaprisahával, že on to nebol. Vraj zavolal na kávu kamaráta. Keď Lukáš odbehol otvoriť poštárovi, kamarát využil príležitosť a prehľadal Veronikinu izbu. 


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo


Moja sestra Lukášovi uverila. Hovoril som jej, že je naivná. Ako môže veriť niekomu, komu ani vlastný otec neverí. Nedala si povedať. O pár mesiacov jej zmizlo auto. Podozrenie padlo automaticky na Lukáša. Utekal som k plačúcej sestre pomôcť jej. Plánoval som, že si Lukáša počkám a priznanie z neho pre mňa za mňa aj vymlátim. Toto už presiahlo hranice. Lukáš sa však u Veroniky neobjavil. Volali sme mu na mobil. Zvonil, ale nikto ho nebral. Neprišiel domov ani na ďalší deň. Krádež auta sme už museli nahlásiť. Lukáš bol však stále nezvestný a už ani jeho telefón nezvonil. Stále nás to hádzalo do odkazovej schránky.  

Sestra mala šťastie v nešťastí. Jej auto sa po pár dňoch našlo. Nepoškodené, s kľúčmi v priehradke spolujazdca. Len nás to utvrdilo, že v tom mal prsty Lukáš. Pravdepodobne konal skratovo. Vzal Veronike auto a začali ho ťažiť výčitky svedomia. Chcel všetko napraviť, a tak auto odstavil v lese. Dúfali sme, že sa nám po tomto aspoň ozve. Po Lukášovi sa však akoby zľahla zem.

Už sú tomu tri roky. Tento rok by Lukáš oslávil dvadsiate piate narodeniny. My stále nevieme s kým je, kde je, čo robí a či vôbec je. Zo mňa sa stáva chodiaca troska. Neviem spočítať, koľko krát ma prepadli výčitky. Čo by z neho bolo, keby som ho nechal ísť svojou cestou. Žiaľ, nádej, že sa to dozviem, už vyhasla.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!


Zdroj: sita, sita, F.J.
Odporúčame