Rodičia ma odmalička viedli k pracovitosti. Mal som päť súrodencov a museli sme sa riadne obracať, to vám poviem. Stále bolo čo robiť. Či už na dome, okolo zvierat, na záhrade. Veľakrát som ich za to priam nenávidel, ale keď som vyrástol, bol som im vďačný. Mysleli to s nami dobre a aspoň nám dali do života dobrý základ.
Na svoju jedinú dcéru som taký prísny nebol. Chcel som, aby nebola lenivá a veci si zaslúžila, ale vedeli sme jej s manželkou aj dopriať. Veľmi sme chceli, aby išla študovať na vysokú školu. Manželke sa tento sen nesplnil, tak som dúfal, že aspoň Janka bude v našej rodine za tú múdru.
Na školu ju zobrali, zvládala ju ľavou zadnou. Počas štúdia sa zahľadela do svojho súčasného priateľa Paľa. Nastali prvé problémy. Janka namiesto chodenia na prednášky radšej trávila čas s ním. V treťom ročníku ledva preliezla. Snažil som sa jej dohovoriť, že Paľo nie je pre ňu tá najlepšia cesta. On bol vždy zvyknutý žiť spôsobom nejako bolo, nejako bude – a keď bude najhoršie, niekto ho zachráni. A na moje prekvapenie si týmto ľahkomyselným spôsobom aj pokojne plával svojím životom. Bol som ale presvedčený, že na Janku dobrý vplyv nemá.
Dcéra aj jej priateľ napokon školu dokončili. Chceli sa zamestnať čo najskôr, zarábať a začať spolu bývať. Také jednoduché to ale nebolo. V našom regióne v danom obore bolo práce málo a ani tie ostatné pozície za veľa nestáli. Janka prišla za mnou s nápadom, že by chcela vyskúšať nájsť si prácu v hlavnom meste. Aj s Paľom. Fandil som jej. V mojom okolí poznám viacero mladých, ktorí si po štúdiu našli prácu práve tam a sú spokojní. Vybavil som Janke podnájom u známeho, ktorý akurát odišiel na čas do cudziny. Cena za izbu bola veľmi priaznivá. Dcére som preto navrhol, že kým si prácu nenájdu obaja, nájom im potiahnem ja.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra si necháva platiť mužmi – a manželka ju v tom podporuje!
Realita s hľadaním práce taká ružová nebola. Obaja, ani Janka ani Paľo, si nemohli nič nájsť. Aj chodili po pohovoroch, ale tam sa to vždy skončilo. Janka si napokon našla prácu asistentky. Plat mizerný, ale na začiatok aspoň niečo. Paľo sa cítil byť väčším pánom. Mal svoju predstavu o plate aj náplni práce a nemienil z nej poľaviť. Keď ani po roku a pol si Paľo nič nenašiel a všetko ťahala Janka s mojou pomocou, neostávalo im nič iné, len sa vrátiť domov.
Dcére pomohla prax, ktorú počas práce získala a doma si našla novú prácu rýchlo. Síce v inom obore, ale normálne platenú. Paľo zasa čakal na zázrak, prinajmenšom, že si ho nejaká skvelá ponuka nájde sama. Už som sa na to nemohol viac pozerať. Kamarát chodil upratovať veľké haly. Prihovoril som sa a prehovoril ho, nech zoberie na nejakú fušku aj Paľa. Ten sa síce bránil, ale už aj Janka mu začala dávať pociťovať, že si žije ako taký parazit a na nič neprispieva.
Paľa mi kamarát po dvoch dňoch vrátil. Vraj pri všetkej trpezlivosti a úcte k nášmu priateľstvu s ním nemá čas ani chuť strácať nervy. Je skrátka nepoužiteľný. Vôbec nepomáhal, len stál, obzeral si všetko a frflal ako je z toľkej práce ubolený. Janka ešte vytkla mne, že som Paľa naschvál dohodil na prácu, ktorá je fyzicky náročná a pritom dobre viem, že jej Paľo študoval na to, aby zarábal hlavou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som vydedila, a ona nič netuší
V skutočnosti ale Paľo naďalej nič nerobí. Celé dni je doma, vraj si posiela životopisy a čaká, odkiaľ sa mu ozvú. Ide to takto už pol roka. Janka ho už jeden čas chcela vyhodiť z bytu, kde spolu bývali. Neprispieval ani cent a bol to dcérin byt. Paľo ju ale vždy učičíkal rečami. Nerozumiem Janke, čo na ňom vidí, ale evidentne to bude niečo, čo ja so ženou nevidíme. Najhoršie je, že Janka sa pred nami nenápadne zmienila, že začali uvažovať s Paľom nad dieťaťom. Len som zalomil rukami. Paľo akoby Janu nainfikoval svojím postojom, veď voľajako bude. Samozrejme, že vždy dajako bolo a bude, len v tomto prípade by to bolo z kaluže rovno do blata a ešte hlbšie. Už sme preto aj s manželkou zúfalí. Samozrejme, že dcéru nenecháme v štichu a finančne jej pomáhame. Len by sme chceli, aby to nebolo na úkor jej nemožného priateľa a jeho potrebe nájsť si konečne normálnu, alebo aj hocijakú prácu.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na