Volám sa Eva, vyrastala som v úplne bežnej rodine. Rodičia, ako väčšina ich známych, žili od výplaty k výplate. Boli to obyčajní robotníci, ktorí sa spoznali v jednej továrni a po svadbe si zrekonštruovali starú chalupu.
Vždy som s nimi mala pekný vzťah, mali len mňa, ďalšie dieťa nie a nie prísť. Vyrastať ako jedináčik má svoje výhody, no aj mínusy. Od detstva som vnímala, ako do mňa rodičia vkladajú veľké nádeje. Akoby som mala byť ja tá, ktorá im splní neuskutočnené sny. Mama chcela byť doktorkou, otec právnikom. Ale keďže ich rodičia odmietli vstúpiť do strany, podarilo sa im dostať len na učňovky.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Náš vzťah zabíja partnerov vzťah k peniazom
Mňa štúdium vždy veľmi bavilo. Gymnázium som skončila bez problémov. Pár rokov som študovala na Ekonomickej univerzite, potom sa mi podarilo prestúpiť na Univerzitu v Oxforde, ktorá je jednou z najlepších na svete. Moji rodičia podrástli od pýchy zopár centimetrov. Najmä mamina. Kde mohla, všade ukazovala moju fotografiu. Videli sme sa málo, no zato sme si oveľa lepšie vychutnávali spoločné chvíle.
Po škole som sa presťahovala do Londýna, pretože ma tam čakala lukratívna ponuka. To, čo môj otec zarobil za rok, som zarobila za dva mesiace. Pravidelne som im posielala peniaze, aby si mohli vychutnať život a nepočítali dni od výplaty k výplate. Vysoký post a finančné ohodnotenie si však vyžiadali svoju daň.
Bežne som trávila v práci 16 hodín denne, pričom som zriedkakedy mala voľný víkend. Pracovala som ako drak, pretože od detstva som vedela byť na seba prísna. Na otázky mamy, kedy budem mať frajera, dieťa a všetko ostatné, som len mykla plecom. Chceli mať zo mňa úspešnú ženu? Chceli! Ešte som bola celá nesvoja, že si vždy nájdu niečo, čo mi budú vyčítať.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Pracovať pod neustálym tlakom, byť chronicky unavená a bez možnosti oddychu, to sa nedá donekonečna. Už ma nevedeli nakopnúť ani porady a firemné akcie, ktoré mali za úlohu ešte viac motivovať už beztak dosť vyčerpaných zamestnancov. Po troch rokoch, kedy som už dávno bývala v svojom byte v lukratívnej časti mesta, som poriadne ochorela. Trpela som migrénou, silnou anémiou, vysokým tlakom a takmer nulovou imunitou. Mladá, tridsaťročná žena, ktorá by mala byť na vrchole svojich síl.
Dva týždne som doslova prespala. Celé dni som bola v pyžame, bez mejkapu, kostýmu a lodičiek. Konečne som mala čas pustiť sa aj do oddychových kníh. Keď mi po pár dňoch zazvonil telefón, pretože v práci sa maródka nenosí, rozhodla som sa. „Eva, kedy sa vrátite?“ „Nikdy,“ odpovedala som. Vedela som, že chcem odísť z Anglicka, ísť domov a dať si makové buchty. Vyzuť sa a vybehnúť na trávu, nakŕmiť malé kuriatka a aspoň nachvíľu žiť. Riaditeľ firmy si to vysvetlil po svojom. Myslel si, že potrebujem len prestávku. Blahosklonne mi dal dvojtýždňovú dovolenku.
Vrátila som sa domov s jedným kufrom a elektronicky som poslala výpoveď. Byt som posunula realitnej agentúre, ktorá ho veľmi dobre predala. Kebyže nechcem, nemusím pracovať možno aj do dôchodku. Ostala som pri rodičoch. V rodnej dedine som si kúpila malý dom a v neďalekom meste som si otvorila malý bio obchod. Už je to niekoľko rokov, čo si opäť užívam život. A veľmi si dávam pozor, aby som nepodľahla tlaku. Som žena a nie stroj. Práca má byť pre nás, a nie my pre ňu.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na