So svojimi dvoma dcérami sme zaviedli takú milú tradíciu. Keď sa už obe vydali a odsťahovali sa od nás, každý víkend sme sa navštevovali. Raz u jednej, raz u druhej, a potom u nás. Dali sme si obed a vymysleli nejaký program, ktorý by bavil nás aj našich mužov.
Andrej, manžel mladšej dcéry, v jednu nedeľu navrhol, aby sme si pozreli film o páde Dvojičiek. Bol to zaujímavý dokument, vyjadrovalo sa v ňom kopec odborníkov a v divákovi zanechal dojem, čo ak bolo všetko ináč. Nejako hlbšie som sa však tým, ani nikto z nás, nejako extra nezaoberali.
Zato Andrej na nás vytiahol ďalšie dokumenty z podobného súdka hneď počas nasledujúcej návštevy. To sme ešte súhlasili aj ostatní, že si to pozrieme, ale bola to hlúposť. V polovici sme navrhli, nech to vypneme. Andrej sa urazil, vraj sme ignoranti. O tom, ako svet funguje by sme sa mali prirodzene zaujímať, ale chápe, že nie každý má kapacitu zniesť silu pravdy. Trocha ma tento jeho výstup vydesil. Prišiel mi, akoby mu niekto vymyl mozog.
S dcérou som sa neskôr porozprávala, čo sa to s jej manželom deje. Andreja si zastala, nech sme k nemu trocha tolerantnejší. Veď veľa vecí, o ktorých jej rozpráva sa neskôr ukázali ako pravdivé.
Zať ale tejto svojej záľube o odhaľovaní pravdy úplne prepadol. Na internete zháňal a čítal rôzne články, ktoré preposielal a zásoboval nimi aj nás. Odoberal časopis, ktorý sa venuje takýmto teóriám a dokonca predplatné objednal aj mne s manželom. Ja som každé číslo radšej rýchlo vyhodila, nepotrebovala som, aby aj môj muž začal s takýmito nezmyslami.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru partner bije a ja neviem, čo mám robiť
Urobila som si na internete menší prieskum a zistila som, že z môjho zaťa sa stal konšpirátor. Pomaly ovplyvňoval aj moju dcéru, ktorá išla v jeho šľapajach. Snažila som sa ich oboch chápať, ale bolo to čím ďalej, tým ťažšie. Na každý môj alebo manželov logický argument mali päť svojich, ktoré sú zaručene tie správne. Shakespeare nebol Shakespearom, Američania na Mesiaci nikdy nepristali a ďalšie podobné názory sme boli nútení počúvať pri každej návšteve. Uvedomila som si, že ich prítomnosť začína byť pre ostatných trocha nepríjemná, najmä ak ste boli nepriateľom číslo jeden, keď ste s niečím nesúhlasili.
Všetko sa ešte viac vyostrilo, keď sme išli k mladým na grilovačku. Manžel mal meniny, druhý zať narodeniny. Chceli sme spojiť oslavy do jednej a stráviť príjemnú nedeľu v kruhu rodiny. Všetko sprvu vyzeralo byť v poriadku. Nápoje vychladené, mäsko naložené, nálada skvelá a počasie nádherné. Len do chvíle, kým Andrej neobjavil na oblohe biele čiary, ktoré za sebou zanechávajú lietadlá. Nikto sme na tom nič zlé nevideli, lietadiel je na oblohe niekedy viac, niekedy menej. Andrej aj s dcérou však začali nosiť veci dnu, aj so štipľavým komentárom, ako nás tí nenažranci zasa otravujú. Vonku sedieť odmietli a nútili aj nás, aby sme išli dovnútra. Bolo po nálade aj grilovačke. Keďže môj manžel bol už trocha v nálade, utrúsil Andrejovi poznámku, že je blázon. Snáď si nemyslí, že niekto z lietadla otravuje ľudí a ak aj áno, či si nemyslí, že by zasiahol aj seba a svoju rodinu. Manžel sa s Andrejom veľmi pohádal, ale hovoril nám viacerým z duše. Jeho správanie už bolo fakt na hranici zdravého rozumu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra robí jeden problém za druhým – čo s ňou máme robiť?
Po tomto incidente sa s nami zať nebaví. O to by mi ani nešlo, ale mrzí ma, že sa s nami nerozpráva ani naša dcéra. Návštevy k nim sme zrušili, vlastne nám sami povedali, že nie sme u nich viac vítaní. Chodíme len k staršej z dcér a oni k nám. Mrzí ma to, škrie, a dúfam, že dcéru to po čase prejde. Na druhej strane som ale rada, že mi nikto konečne nenúti svoj názor ako jediný správny a môžem bez výčitiek rozoberať nad nedeľným obedom vedi, ktoré sa nás priamo týkajú a nie ťažkosti celého sveta.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na