Vždy som bola ťažká povaha. Možno preto som nikdy nemala okolo seba veľa priateľov. Nikdy ma to netrápilo. Od mala som vedela, čo chcem, a preto som sa rozhodla nestrácať čas s ľuďmi, ktorí podľa môjho názoru, boli pod moju úroveň.
Naučila som sa povedať všetko na rovinu. Neraz som svojimi pichľavými rečami ranila rodičov, ktorým som neváhala vyhodiť na oči akýkoľvek nedostatok. Ako dospievajúci tínedžer som sa nevedela dočkať, kedy konečne odídem z domu a začnem žiť na internáte. Tam sa mi po známosti podarilo vybaviť samostatnú izbu, o ktorú bol vždy ten najväčší záujem. Ledva som sa do nej vopchala. Avšak ten pocit samoty a vlastného priestoru, v ktorom sa nemusím nikomu prispôsobovať, bol na nezaplatenie.
Okolo mňa boli spolužiačky, ktoré neustále riešili problémy s láskou. Čudovala som sa im, že sa im chce míňať energiu na chlapov. Ja som miesto toho, aby som chodila po baroch, sedela nad knihami, pretože som sa chcela stať právničkou. Nie hocijakou, ale takou, ktorá ukáže, že dokáže byť rovnako agresívna a dravá, ako ktorýkoľvek muž. Chlapi sa paradoxne okolo mňa točili, asi ich lákala moja neprístupnosť. Mne však boli úplne ľahostajní.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Môj muž má dieťa s dcérinou kamarátkou!
Po škole som si našla dobré miesto a moja kariéra rástla rýchlosťou svetla. Po jednom firemnom večierku, na ktorom sme oslavovali jeden z mojich ďalších veľkých úspechov, som stratila rozum. A to doslova. Vyspala som sa s kolegom, ktorý bol do mňa tajne zamilovaný už celé mesiace. A osud sa so mnou nepekne zahral.
Alebo to bol zásah zhora? Až prineskoro som zistila, že som tehotná a keď som navštívila gynekológa s tým, že chcem ísť na potrat, povedal mi, že už nie je možný. Mala som viacero dôležitých prípadov a tak mi úplne vypadlo sledovať takú zbytočnú vec, ako menštruačný kalendár.
Bola som úplne zmätená. „Ja a dieťa? Veď to vôbec neprichádza do úvahy! Ja nechcem byť matkou.“ Celé tehotenstvo som prežila v zvláštnom stave strachu, plaču a hormonálnych výkyvov. V práci som už nevedela byť taká bojovná a sústredená, ako doposiaľ. Cítila som, že sa vo mne niečo deje. Niečo, čo neviem pochopiť.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Otcovi dieťaťa som nič nepovedala, aj v pôrodnici som tvrdila, že otec je neznámy. Bolo mi jedno, ako znechutene sa na mňa pozerá zdravotná sestrička.
Po pôrode mi do rúk dali malý uzlíček. Malá Danielka sa na mňa pozerala tými najkrajšími očami. Pomenovala som ju po sebe, načo to komplikovať. Danielka vo mne otvorila niečo nádherné. V sekunde som sa stala matkou a vedela som, že zmyslom ženy nie je hrať sa na muža. Začala som sa o ňu starať a i keď som mala pred jej narodením veľké obavy, veľmi rýchlo sme si našli k sebe cestu.
Dnes má Danielka tri roky a začala chodiť do škôlky. Ja som sa vrátila do práce, no viem si ustrážiť vlastné hranice. Dokonca mám aj priateľa. Je to otec mojej dcérky. Z obyčajného suchára sa vykľul celkom príjemný chlap.
Zistila som, že som celý život sledovala len vlastné záujmy, avšak egoizmus, ktorý sa skrýva za úspechom, určite nie je tá pravá cesta k šťastiu.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na