Bývať v rodinnom dome bol celý život môj sen. Malá záhrada, terasa, hrajúce sa deti na tráve. S manželom sme si žiaľ takýto luxus dovoliť nemohli. Naše tri deti s nami vyrastali na sídlisku a von chodili medzi paneláky.
Keď zomreli svokrovci, zanechali mužovi pár pozemkov. Bolo to na opačnej strane krajiny, ako sme bývali my. Pôdu sme preto predali. Konečne sme si mohli dovoliť obzerať sa po domčeku. Naše deti boli v tom čase už dospelé, vybrali sme si preto malý bungalov s predzáhradkou v novej rodinnej zástavbe. Aby nám vyšlo aj na nové auto, rozhodli sme sa trocha ušetriť. Náš dom bol vlastne dvojdom. Mali sme spojenú jednu stenu so susedmi. Trocha som sa toho obávala. Mala som plnú hlavu toho, či nebude sused v zime kúriť a spoliehať sa na nás, či nebude hlučný, nevychovaný a neviem ešte aký.
Obavy sa rozplynuli, hneď ako sa mi Iveta predstavila. Bola v mojom veku. Veľmi dobre sme sa vedeli o všetkom porozprávať. Začali sme chodiť jedna k druhej pravidelne na kávu. Naši muži mali zasa podobné záľuby, rybačku. Začali chodiť na výlety spolu a my s Ivetou sme si zatiaľ niečo uvarili, poklebetili.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Zásady som vymenila za manželove peniaze – a je mi celkom fajn
Klebety, to bola Ivetina parketa. Vedela o všetkom všetko, ale o sebe neprezradila takmer nič. Vedela som, že jej veľmi leží v žalúdku suseda Monika. Boli z nás na ulici z tých majetnejších. Ich dom bol taká malá výkladná skriňa luxusu. Iveta mi vždy tvrdila, že peniaze na stavbu získal Monikin muž podvodom. Pracoval so stavebným materiálom. Klientom vraj účtoval kvalitný drahý materiál, v realite však dostali len poľskú náhradu. Celkom som tomu nerozumela, ale Iveta sa pri tom tvárila tak presvedčivo, že som jej väčšinu rečí verila.
Raz som kráčala k zastávke autobusu. Pristavila sa pri mne autom Monika a ponúkla mi jazdu do mesta. Ukázala sa ako celkom milá a priateľská. Keď som to poobede vravela medzi rečou Ivete, len prevrátila oči a varovala ma, nech si s takými ľuďmi nezačínam.
Som typ človeka, ktorý vychádza skoro s každým. Moniku som si napriek Ivetiným ohováraniam obľúbila. Niekedy sme sa stretli vonku na cigarete a vymenili si pár viet. Ivete sa však moje dobré vzťahy s Monikou vôbec nepáčili. Keď cez okno videla, že sa rozprávam vonku s Monikou, nechcela mi otvoriť dvere k nej domov alebo sa tvárila, že nie je doma, aj keď sme boli dohodnuté. Neustále mala nejaké narážky. Spýtala som sa jej napríklad, či nevie, či už chodila poštárka. Odpoveďou mi bolo, nech sa spýtam Moniky, svojej novej kamarátky. Alebo nám Iveta sľúbila postrážiť psa, keď pôjdeme na dovolenku. Večer pred odchodom mi len napísala správu, že jej do toho niečo prišlo a stráženie ruší. Veď určite mám ešte aj iných, na koho sa môžem obrátiť. Časom mi náš vzťah pripomínal strednú školu a nie kamarátstvo dvoch dospelých žien.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Neuveriteľné – manžel ma opustil kvôli staršej a škaredšej!
Ivetu som mala aj napriek jej muchám stále rada. Keď mala pocit, že ma má len pre seba, tak opäť bola veselá a urozprávaná, ako pred tým. Až do chvíle, keď ma zavolala na nákupy. Nemohla som ísť. Bola som dohodnutá s Monikou, že skočíme spolu na cvičenie. Iveta mi celý deň predtým tvrdila, aká je chorá. Ani ma nenapadlo, že by chcela ísť niekam so mnou. Začala som byť trocha paranoidná, že ma musela počuť z terasy, keď som s Monikou telefonovala a celú vec si vymýšľala, aby sa opäť mohla pasovať do úlohy opustenej a zanedbanej kamarátky. Iveta začala na mňa nástojiť, nech Moniku zruším a idem s ňou. To mi už povolili nervy a rázne som jej vysvetlila, že mám iný program. Iveta sa na mňa urazila. Nebrala mi týždeň telefón, ani nereagovala, keď som na ňu volala zo záhrady. Ukázala sa, až keď k nim prišli stavať plot. Naše záhrady boli totiž sčasti spojené. Na začiatku nám to vyhovovalo. Keď sme chceli ísť jedna k druhej na návštevu, nemuseli sme obchádzať domy na okolo, ale išli rovno cez trávu. Iveta mi nevinným hlasom oznámila, že sa s manželom rozhodli, že naše pozemky radšej oddelia. Nasadila si nové kvety a minule si všimla, že náš malý vnuk jej po nich šliapal. Bolo mi jasné, že je to len výhovorka. Nechápala som ale, ako môže byť Iveta taká detinská. Okrem toho som začala mať pocit, že tak, ako Iveta pred tým ohovárala Moniku, tak si teraz berie pred ľuďmi do úst mňa.
Mrzí ma, ako sa Iveta správa, ale už som urobila toľko ústretových krokov, aby sme sa uzmierili, aj tak zbytočne. Mám pocit, že sa Iveta v tejto svojej pozícii vyžíva. Mňa už to prestalo baviť. Do rodinného domu som sa sťahovala, aby som si vychutnala pokoj a čerstvý vzduch a nie aby ma niekto stresoval kvôli tomu, s kým sa bavím a zamoroval prostredie svojimi klebetami.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na