Veľa ľudí nadáva na dnešnú mládež. Akí sú drzí, idú si za svojim a chýba im úcta k starším. Ja dnešných mladých obdivujem. Páči sa mi ich priebojnosť, kiež by som aj ja bola taká, keď som bola mladšia.
Bola som aj s bratom vychovávaná v prísnom duchu. Mama bola generál, všetko muselo byť tak, ako povedala ona. Čo si obliecť, aké krúžky navštevovať, na akú školu ísť. Otec odišiel od nás dosť skoro. Kým bol s nami, znášal mamine vrtochy a staral sa o ňu. Potom mu jej večné sekírovanie asi už ozaj začalo liezť na nervy a zbalil sa.
Mama to znášala hrdinsky, až raz spadla zo schodov a začala mať veľké problémy s kolenami. Bolo to v čase, keď otec už s nami nebol, a tak celá domácnosť bola na mne, koniec koncov mala som už 18 rokov, tak na tom nebolo nič divné. Môj brat sa veľmi múdro zbalil a hneď ako mohol, odišiel bývať od nás dosť ďaleko na to, aby chodil mamu navštevovať len veľmi sporadicky.
Moje dni vyzerali jeden ako druhý. Doobeda práca, poobede domácnosť a starostlivosť o mamu. Moje rovesníčky randili, chodili sa baviť do mesta a zoznamovali sa s chlapcami, ja som upratovala, varila, masírovala. Bol vôbec malý zázrak, že popri tejto jednotvárnosti, som si našla známosť aj ja. Hoci neskôr, ako ostatné kolegyne či bývalé spolužiačky, ale predsa.
Bol to v mojich očiach skvelý muž, slušný, dobre vychovaný. Obaja sme boli do seba veľmi zaľúbení. Stačili nám aj tie krátke chvíle, keď ma odprevadil z práce domov alebo ráno čakal pred domom, aby so mnou počkal na autobus.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Našla som lásku, pre ktorú som stratila všetkých priateľov
Samozrejme po čase nám toto nevinné randenie už nestačilo. Chceli sme sa stretávať oficiálne, pravidelne a hlavne kedykoľvek. S malou dušičkou som Adama predstavila mame. Tá nadšená nebola a svoje nesympatie dala patrične najavo. U nás sa môj priateľ odvtedy ukázať nemohol a u nich sa tiež nedalo. Bývali piati v dvojizbovom byte. Jediným riešením pre nás bolo ísť bývať niekam spolu.
Mama moje nadšenie ale veľmi rýchlo schladila. „No na to môžeš zabudnúť. Kto sa o mňa bude starať? Ja som sa o teba starala,menila ti plienky, vychovala ťa a ty by si ma nechala samú, nemohúcu? To snáď nie!“ Zmocnili sa ma výčitky svedomia a bolo vybavené. Dodnes ľutujem, že som nebola odhodlanejšia stáť si za svojím rozhodnutím. Spravila som to, čo celý život. Poslúchla a stiahla sa bez boja.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vek je len číslo? Žiaľ, ak ide o lásku to neplatí
Adama to bavilo so mnou ešte zhruba rok. Dával mi šance, možno aj tajne dúfal, že sa moja mama pominie a nebude nám nič stáť v ceste. Chápala som ho, keď si potom našiel inú známosť, s ktorou sa nakrátko na to aj vzali.
Rozchod s Adamom som ľutovala, a ľutujem dodnes. Život ale išiel ďalej. Ak by som od mamy odišla a konečne si zariadila život podľa seba, aj tak by sa o ňu nemal kto postarať a svedomie by mi nedovolilo sa na ňu len tak vykašľať. Utešovala som sa tým, že sme sa s Adamom aj tak k sebe asi až tak nehodili. Roky plynuli a keď som prekročila prah štyridsiatky, už som bola zmierená s tým, že budem navždy sama, len s mamou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Za peniaze vraj lásku nekúpite – ale u mňa to funguje
Všetko sa zmenilo, keď mama začala chodiť do kúpeľov. Išla som párkrát s ňou. Tu som sa zoznámila s Ivanom, ktorý v kúpeľoch pracoval. Bol to prvý a jediný muž, z ktorého bola moja mama celá paf. Volávala ho s nami na obedy, pozývala k nám domov. Robila veci, ktoré som chcela, aby robila pri Adamovi, ktorý bol v tom čase už len peknou spomienkou na moju mladosť. Ivanovi som sa zjavne páčila, ale z mojej strany išlo skôr len o kamarátstvo. Napokon sme sa dali nejako dokopy. Vlastne ani neviem, či som ho ozaj mala rada, alebo som zas len urobila po vôli mame. Tá bola nadšená. Ja však už akosi neviem cítiť zamilovanosť tak, ako pred rokmi. Nakoniec som to povedala aj Ivanovi, ktorý to zobral chlapsky. Zato moja mama si servítku pred ústa nedávala. Vraj som hlupaňa a koho iného by som už len chcela. Naučila som sa však tieto veci už vypúšťať – viem, že to tak nemyslí. Okrem toho, už som zvyknutá na život nás dvoch a ani neviem, či by sa mi to chcelo meniť.
Stále však občas myslím na Adama a ľutujem, že som si vtedy tvrdšie nepresadzovala svoje. Táto loď však už uplávala. Fandím všetkým, ktorí sa v živote nebáli prekážok aj za cenu, že si pošramotili vzťahy v rodine. Ja som takú guráž nikdy nemala.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na