Pravdivý príbeh: Život na dedine by som za mesto nemenila ani za nič!

Žena

thinkstockphotos.com

Veľa sa hovorí aj píše o tom, ako sú ľudia celí šťastní, ak sa im z dediny či malej obce podarí dostať sa do mesta. Väčšinou sú to nie celkom pekné príbehy, skôr zosmiešňujúce, osočujúce, s nadradeným postojom mešťanov oproti tým z vidieka.

Ja mám celkom inú skúsenosť a myslím, že nie som sama. Na dedine bývame odjakživa. Máme veľký rodinný dom, krásny statok a aj keď sa nám nežije štýlom Ewingovcov z Dallasu, nemáme sa na čo sťažovať. Vždy sme si vážili aj málo a najmä sme si uctili jeden druhého. K podobným hodnotám sme smerovali aj naše deti.

Našu prostrednú dcéru Hanku ale život taký, ako sme ho viedli my, príliš neočaril. Jej snom si bolo po dokončení strednej školy zbaliť svoje caky paky a ísť do Bratislavy. Študovať, neskôr pracovať a samozrejme vydať sa a vytvoriť si zázemie. My ako rodičia sme ju nechápali. Veď u nás jej nič nechýbalo a po čase by všetko aj so súrodencami po nás zdedila.

Na školu Hanku na prvý krát nezobrali. Myslela si, že ju budú čakať s otvorenou náručou, ale konkurencia bola silná. Ostala teda rok doma s cieľom pripraviť sa na prijímačky zodpovednejšie. Na ďalší rok už skončila medzi prijatými. Boli sme na ňu hrdí, dokonca sme jej dovolili ostať v Bratislave už počas leta. Hanka si chcela nájsť brigádu a zarobiť si niečo na blížiace sa štúdium.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som pustila za hranice, vrátila sa tehotná!


Dcéra si zohnala prácu telefonistky. Bola to pravidelná brigáda, na zmeny, slušne platená. Tu sa zoznámila s Jurajom, ktorý vo firme taktiež brigádoval.

Nepáčilo sa mi, že je Juraj od Hanky o dosť starší, ale ako sa hovorí, srdcu nerozkážeš. Juraj Hanku niečím očaril a začali spolu randiť. Ja som bola presvedčená, že Hanka by o podobný typ doma ani nezakopla. V novom prostredí ale bola polichotená, že o ňu má Juraj záujem.

Už počas štúdia začala dcéra s priateľom bývať. Juraj si platil podnájom u kamaráta. Keď sme k nim prišli prvý krát na návštevu, ostala som veru šokovaná. Jedna izba, taká malá kutica, kde bolo všetko nastrkané a tomu hovorili byt. U nás doma sme mali kurník väčších rozmerov a tu si za to dovolili pýtať tristo eur. Aj to ma Hanka presviedčala, že je to dobrá cena, keďže je to po známosti. Pomyslela som si, že snáď je to len dočasné bývanie a keď sa mladí nebodaj budú chcieť vziať, presťahujú sa do niečoho normálneho.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podviedol on, dnes podvádzam aj ja


Skôr ako svadba prišlo oznámenie, že z nás budú starí rodičia. Hanka si ešte stihla dokončiť bakalára a už sa pripravovala na svoju novú úlohu matky. Zato pre Juraja bol život stále gombička. Riadnu robotu nemal, boli to stále len nejaké brigády a krátkodobé fušky. Hanke začala blikať kontrolka. Veď ako sa všetci uživia, keď už teraz žili z ruky do úst a ak by sme im občas nepomohli my, skončili by na ulici. Pre Juraja to ale nebol stres, vždy sa spoliehal, že niekto za neho veci porieši. Mal ešte tú drzosť, že nás za našimi chrbtami nazýval sedliakmi, ktorým slama z uší trčí a o živote v meste vieme veľké nič.

S príchodom dieťaťa sa vzťahy medzi Hankou a Jurajom ešte viac vyostrili. Hádky kvôli peniazom boli skoro na dennom poriadku. Juraj miesto toho, aby si hľadal prácu a staral sa o rodinu, lietal s kamarátmi kade tade. Radila som dcére, nech sa vráti domov. Ona ale nechcela. Tvrdila, že život na dedine už pre ňu nie je, nevie, čo by tam robila. Aj keď je to momentálne pre ňu náročné, už si zvykla, našla si kamarátky, má oveľa viacej možností ako u nás. Dokonca si zastávala aj Juraja, že sa snaží ako môže.

Na znak uzmierenia sa s Jurajom ostala Hanka opäť tehotná. Tak už nie dvaja dospelí a dieťa, ale dvaja dospelí a dve malé deti sa tlačili v mini izbietke, kde každý o každého zakopával, bez stáleho príjmu a vyhliadok na zázrak, ktorý by im pomohol.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Synovi som pre jeho dobro rozbila manželstvo, on ma za to neznáša


Keby išlo len o Juraja, kašľala by som na neho zvysoka. Dokonca keby neboli v hre naše vnučky, nechala by som Hanku, nech sa vytrápi a sama príde na to, že život v meste nie je rozprávka a doma by jej bolo lepšie. S manželom nám ale bolo ľúto detí. Nezaslúžili si, aby vyrastali v takom hroznom prostredí. Ak by sa nám aj podarilo dcéru presvedčiť, nech sa odsťahuje späť domov, deti by vyrastali bez otca, čo sme tiež nechceli dopustiť. Po veľmi dlhej úvahe, keď sme vzali všetky pre a proti sme sa rozhodli, že Hanke zaobstaráme byt. Predali sme časť pozemkov, zobrali pôžičku a zaobstarali dvojizbový byt, ktorý budeme ešte splácať ďalších pár rokov. Naše ďalšie dve dcéry sa nejakú dobu s nami nebavili. Brali to ako podraz, že sme im ukrátili z dedičstva, ktoré sa malo rozdeliť presným dielom.

Vzťahu Hanky s Jurajom ale táto zmena prospela. Konečne nebolo u nich dusno, ktoré by sa dalo krájať. Jurajovi sa nám dokonca podarilo vybaviť prácu cez manželovho bývalého spolužiaka, z ktorej časť výplaty, i keď veľmi malú, spláca nám. Nech mi ale nikto nevraví, ako sa majú ľudia v meste úžasne a ako je tam všetko jednoduchšie. Mňa by tam nedostali ani párom volov. Radšej budem žiť v pokoji, obklopená úprimnými ľuďmi, aj keď nemáme non stop otvorené nákupné centrá, neviem aké vymoženosti a iné hlúposti.


Ako by ste sa v podobnej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoje názory s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, IL

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close