Už nie som najmladšia. Deti sú dospelé, majú svoje rodiny, prácu, život. Vychovali sme ich dobre, som na ne hrdá. Ale ostali sme doma dvaja. Ja a môj muž Peťo. A každý deň si viac a viac uvedomujem, že toto nie je život, aký som si vysnívala. Mám totiž pocit, že zomriem uväznená v našom byte.
Môj muž je v podstate dobrý človek. Nepije, nebije ma, nehrá automaty, nezúri. Hádame sa len občas. Ale aby ste si nemysleli, že je to dokonalé, to rozhodne nie. On nič neplánuje, nič ho nebaví, žiadne prejavy pozornosti a lásky, nikam nechce ísť. Vraj sa bojí lietať. No dobre, chápem, nie každý zvládne predstavu lietadla. Ale veď sú tu autá, vlaky, lode, autobudy… Slovensko, Česko, Európa! Lenže on sa bojí lietadlom a autobusom sa mu nechce, a autom akurát tak do Chorvátska ale ani k tomu sa nemá. A tak sedíme doma.
Keď ho veľmi prehováram, tak horko ťažko sem-tam v nedeľu zájdeme na kávu do jednej kaviarne alebo do jedného wellness, ale to je všetko. Už viem naspamäť, čo si dá v bufete a ako bude sedieť v saune s plachtou. A mňa to už úprimne nebaví. Aj tak sa tam bavíme len o tom, čo je v obchode v akcii a kedy treba prezuť pneumatiky.
A ja tak veľmi túžim žiť, a niekam ísť. Vidieť more, objavovať svet, alebo aspoň Slovensko. Veľmi by som chcela ochutnať nové jedlá, prejsť sa cudzím mestom, sedieť na káve a počúvať jazyk, ktorému nerozumiem. Nie preto, že by som chcela utekať. Ale preto, že chcem žiť, zažiť niečo nové a pri pozeraní filmu v televízii povedať, že fíha, na tom mieste som bola. Mojím snom je Rím alebo ísť k moru do Španielska, určite to musí byť úžasné.
Niekedy mám pocit, že zomieram za živa. Nie fyzicky, ale vnútorne. Všetko je stále rovnaké. Ráno káva, potom práca, cez víkend domácnosť a záhradka, večer telka. A ja sa bojím, že raz len zatvorím oči a budem ľutovať, že som sa nikdy neodvážila urobiť niečo len pre seba.
Deti majú svoje životy, a nechcem im byť na príťaž, no sama nemám odvahu nikam ísť. Neviem cudzí jazyk a ani v technológiách sa neorientujem, no som si istá, že keby ideme cez cestovnú kanceláriu, nemám sa čoho báť. Mám muža, ale necítim sa s ním ako s partnerom. Skôr ako s niekým, kto sa rozhodol nežiť a očakáva, že to budem robiť tiež.
Neviem, čo bude ďalej. Možno raz nazbieram odvahu a pôjdem sama. Možno sa niečo zmení. Ale viem jedno a to, že nechcem zomrieť v obývačke. Chcem ešte vidieť svet. Kým môžem. Kým som. Alebo som len náročná?
Zdieľať na