Mária žije vo Francúzsku, v čom sa líšia od Slovákov? Sú hrdí na svoj pôvod, aj keď sú z dedín

Mária Danthine-Dopjerová je rodáčka z Piešťan, ktorá takmer polovicu života prežila v Paríži. Študovala prekladateľstvo z angličtiny a ruštiny, vo voľnom čase jej však pod kožu vliezla šarmantná francúzština a postupne aj celé Francúzsko. Hoci pracuje v nadnárodnej poisťovnícko-maklérskej spoločnosti, mesto lásky na brehoch Seiny ju zavialo aj k písaniu.

Knihy venované Francúzsku

Po troch knižkách venovaných Parížu sa v najnovšom poetickom bedekri, Francúzsko krížom-krážom, vybrala na potulky celou krajinou od Amiens, cez Bordeaux až po Marseille. Na papier prenáša lákavé vône a chute, ale aj pôvabné kuriozity o francúzskych mravoch, hrdosti, umu flirtovania aj záľube v domácich bonbónoch. Vďaka knihe písanej fialovým atramentom, ochutnáte sušené slivky z Agenu vo všemožných krémoch a plnkách, dozviete sa niečo o Svetovom dni štrikovania, pohrabete sa v pokladoch starožitníctiev z L´Isle-sur-la-Sorgue. Obzriete si malebné plávajúce záhrady v Amiense a spoznáte chuť nádherne zabalených aníziek z Flavigny či lekvára z lupeňov ruží v Provins. Pomaly, nenáhlivo, všetkými zmyslami – najprv prstom na mape a neskôr možno aj priamo vo Francúzsku.

Čo a kedy vás zavialo do Francúzska?

Do Francúzska som prišla za manželom ako 23-ročná po skončení vysokej školy. Spoznali sme sa tri roky predtým počas letu do Washingtonu, kam som išla tlmočiť. Do reči sme sa dali v príletovej hale, keď sme čakali na batožiny a odvtedy ten dialóg vedieme. Keďže on mal rozbehnutú pracovnú kariéru v Paríži, bolo prirodzené, že sa presťahujem ja.

V Paríži žijete a obdivujete ho už vyše 20 rokov – čo vás na ňom tak uchvátilo?

Celé Francúzsko ma uchvacuje svojou bohatosťou – kultúrnou, historickou, geografickou, citlivosťou k umeniu, starým kameňom, remeslám a každému detailu, za ktorým je ľudský um, zručnosť a vytrvalosť. Fascinuje ma, ako si cení svoje dedičstvo, tradície, zvyklosti, ako patinu histórie prenáša storočiami ako klenot. Možno práve tým, že som sem prišla odinakiaľ a až ako 23-ročná, mi ten údiv a nadšenie z prvotného objavovania Paríža a Francúzska zostávajú doteraz.

Študovali ste prekladateľstvo angličtiny a ruštiny, kedy ste sa zaľúbili do francúzštiny?

Popri štúdiu na Filozofickej fakulte v Bratislave som chodila na večerné kurzy do Francúzskeho inštitútu. Okrem samotnej francúzštiny sa mi páčila aj budova Francúzskeho inštitútu v historickom centre Bratislavy. Rada som trávila čas v knižnici inštitútu, listovala som si vo francúzskych časopisoch a dívala sa cez okno na okoloidúcich.

Francúzština ako jazyk – jej melódia, prelínanie slov do jedného celku, gestuálnosť Francúzov – mi odjakživa imponovali. Hoci prvé roky ma výslovnosť vyčerpávala, mala som pocit, že tých „r“ je príliš veľa, že na každé sa treba zvlášť sústrediť. Bála som sa, že sa nikdy nenaučím hovoriť s takou ľahkosťou, ktorú som pri jej počúvaní obdivovala.

Ako sa vám študovalo na Sorbone? Máte z tohto obdobia zaujímavé príhody?

So štúdiom na Sorbone sa mi spájajú prednáškové amfiteátre plné študentov, hľadanie učebníc a skrípt v kníhkupectvách v Latinskej štvrti a zelené stoličky v Luxemburskej záhrade, kam som sa chodievala učiť. Tiež ticho starých historických knižníc, študentské jedálne Crous, kde miestni frflali na kvalitu a mne prišli ako trojhviezdičková reštaurácia. Kávomaty na dlhých chodbách Sorbone, chaos v administratíve a pocity šťastia, keď sa mi podarilo čosi vybaviť, niekam sa zapísať alebo získať potrebné informácie. Vďaka oznamom na chaotických univerzitných nástenkách som si našla aj prácu popri štúdiu.

Francúzsku ste venovali už štyri knihy, v jednej ste napísali, že na Paríž jeden život nestačí. Ako mesto zmenilo za posledných 20 rokov a ako vás naučilo žiť inak?

Za posledných 20 rokov je koncentrácia ľudí v Paríži oveľa väčšia, mesto čelí mnohým problémom, ale podľa mňa nestráca svoj šarm a kolorit. Závisí to však od rôznych štvrtí, niektoré sú dynamickejšie a aj ich atmosféra sa tým pádom mení.

Paríž ma naučil paradoxu – vedieť žiť rýchlo, s dňami prepočítanými na štvrťhodiny, ale zároveň si vedieť každú chvíľu vychutnávať, vedieť vždy myslieť len na tú minútu, ktorú práve prežívam, keď som na obede v reštaurácii, nemyslieť na poobedné povinnosti. Keď som ráno v metre, zahĺbiť sa do niekoľkých strán knihy, vnímať len hrkotanie metra, tváre ľudí a nemyslieť na to, čo ma čaká v práci. Teraz už rok pracujem väčšinou z domu, no ale teraz je vlastne všetko iné.

V čom podľa vás tkvie hrdosť Francúzov? A prečo Slovákom zväčša chýba?

Francúzi sú pyšní na svojich predkov, na dedičstvo, na históriu. Keď som prišla do Francúzska, v pracovnej sfére ma prekvapilo, s akou pýchou ľudia vyslovujú svoje mená, školy, na ktorých študovali, názov dediny, kde sa narodili alebo kde bývajú ich starí rodičia. Ja som bola zvyknutá moje meno len zašomrať, v našej mladosti nás často v škole oslovovali len priezviskom a odrazu som zistila, že meno sa vyslovuje celé, spolu s krstným menom, hlasno, s pýchou. Identita ľudí a miest tu má veľkú cenu.

Aké najlákavejšie chute sa vám spájajú s vašimi obľúbenými francúzskymi miestami?

Všetko z gaštanov – gaštanová torta, gaštanový krém, gaštanové sušienky, gaštanová zmrzlina. Gaštany sú typické pre oblasť Ardèche. A ešte mám rada citrónové sorbety a koláče. Citrón je vo Francúzsku typický pre mesto Menton.

Nugát z Montélimaru, pastilky z Vichy či anízky z Flavigny – fascinuje vás história francúzskych sladkostí?

Nielen sladkostí, každé miesto sa mi ozvláštnilo pre čosi iné. Niektoré pre chuť, niektoré pre chvíľu, ktorú sme tam strávili, pre stretnutie, rozhovor. Niektoré pre jedlo, ktoré sme tam jedli, pre schody pred kostolom alebo výhľad zo zvonice. Miesto, kam sa opakovane vraciame, je polostrov Giens na juhu Francúzska. Prenajímame si vždy ten istý dom – obľúbila som si jeho nábytok, kuchyňu, knižnicu, každý predmet v dome.

Poznáme pláže, kde nikdy nikto nie je, na kávu chodíme do tej istej kaviarne. Je to miesto, kde som si návratmi vytvorila svoje zázemie. Polostrov Giens je známy svojimi salinami s množstvom vtáctva vrátane ružových plameniakov. Pláže pri salinách sú vystavené vetru, takmer stále nad nimi lietajú desiatky farebných šarkanov.

Sú ľudia, ktorí z miesta A do B uprednostnia rýchlu diaľnicu a potom tí, ktorí zvolia dlhšiu cestu, počas ktorej možno aj zablúdia. Z vašej zatiaľ poslednej knihy Francúzsko krížom-krážom je zrejmé, že patríte do druhej skupiny – ako vám to rodina „toleruje“ a aké miesta ste takto objavili?

S rodinou tie odbočky z diaľnice musím vopred vyjednať. Napríklad roky po ceste do Belgicka som snívala pri pohľade na upútavku Opátstvo Royaumont. Nikdy nevznikla vhodná príležitosť sa tam zastaviť, až na jar minulého roku sme sa tam vybrali na výlet. Po piatich týždňoch prísneho lockdownu, kedy sme nemohli takmer vôbec vyjsť z domu, bolo to opátstvo ešte impozantnejšie.

Leží vo veľkom parku, kláštorné klenby krížových chodieb dávajú dojem ľahkosti, do ich tieňa a chladu prenikali slnečné lúče. Čím dlhšie si čosi predstavujem a túžim po tom, o to viac obrazov si vytváram a keď to potom konfrontujem so skutočnosťou, mám z toho ešte väčší zážitok, pretože tá skutočnosť je vždy úplne iná ako predstavy.

Ako to Francúzi robia, že zo všetkého urobia príbeh, ktorý môžu rozprávať svetu? Stáva sa, že aj zo zapadákova urobia atraktívnu perlu?

Vo Francúzsku sa práveže nič nepokladá za zapadákov, vidiek má rovnakú hodnotu ako mestá, dokonca veľa ľudí mení život v meste za život na vidieku. Tie perly sú na každom kroku, nečakane sa pred vami v drobných dedinách vynárajú staré zvonice, kamenné námestia pod platanmi, mlyny z 18. storočia, v ktorých sa stále vyrába múka, na malej hrboľatej ceste zbadáte šípku vedúcu do keramikárskej dielne, alebo ku galérii obrazov miestneho umelca narazíte na predaj medu, s výstavou včelích úľov z celého sveta či na mandľovú farmu.

Spomeniete si na osobu na vašich cestách, ktorá vás v niečom motivovala?

Nevidiaci maliar v Castelnou. Dlho sme sa s ním rozprávali, vymenili si potom niekoľko mailov. Inšpirovalo ma, ako zo svojho zrakového hendikepu nerobil problém, ako s ním na svojej životnej ceste narába. Páčilo sa mi, ako povedal, že najradšej rozmýšľa nadránom a zvádza svoje duchovné boje, ktoré sú rovnako brutálne ako bitka ľudí a že aj tak je človek príliš malý na to, aby našiel odpoveď na spravodlivosť.

Dojmy a spomienky nám časom unikajú aj keď sme presvedčení, že ich nikdy nezabudneme. Ako ich zachytávate vy? Píšete si denník?

Nepíšem si denník, ale často si zapíšem nejaký postreh alebo vetu, ak v taške nemám zošit, tak na kúsky papierikov a tie potom raz za čas z ruksaku vysypem a prepíšem do počítača alebo si naťukám pár viet do mobilu a pošlem si to ako mail. Niekedy, ak nechcem na niečo zabudnúť, si vyberiem kľúčové slovo a poviem deťom, aby mi ho doma pripomenuli.

Jazyku sa venujete aj profesionálne, ktoré neprenosné slová či idiómy sú vaše obľúbené?

Jednou z našich obľúbených tém v rozhovoroch s dcérou je hľadanie slov alebo výrazov v slovenčine aj francúzštine, ktoré sa ťažko prekladajú, pretože potrebujú svoj kultúrny alebo citový kontext. Moje obľúbené slovo je „pertinent“. Slovník ho prekladá ako „presný“, „náležitý“, ale to slovo je významovo oveľa bohatšie, a pre mňa sa viaže s francúzskou mentalitou. Alebo slovo „épanouie“, v preklade „rozvinutá, rozjasnená“, avšak týmto prívlastkom sa často hovorí o žene a mám pocit, že len človek znalý francúzskej mentality a jazyka vie, čo to slovo obsahuje.

Páči sa mi, ako má francúzština mnohé ustálené slovné spojenia spojené s kuchyňou, s gurmánstvom – napríklad „mi figue mi raisin“ – napoly figa, napoly hrozno označuje čosi nemastné-neslané, „rozdeliť hrušku na dve časti“ znamená spravodlivo rozdeliť, urobiť kompromis, „medzi hruškou a syrom“ znamená medzi dvoma rôznymi situáciami.

Čo vás dokáže najviac inšpirovať – nielen pri písaní?

Knihy, rozhovory, ticho, hudba, chvíle s blízkymi, čomu sa ľudia venujú, o čom sa rozprávajú, všetko, čo vidím.

Manžel pochádza z Belgicka, vy zo Slovenska, žijete v Paríži, kde vychovávate tri deti. Ako sa vám aj vašej rodine medzi týmito tromi mentalitami darí zorientovať?

Premiešavajú sa prirodzene. Deti sú narodené vo Francúzsku, od malička sú vo francúzskom kolektíve a cez ich kamarátstva a školu sú prirodzene najbližšie k francúzskej mentalite a kultúre, hoci si zároveň prisvojujú aj naše silné citové a rodinné väzby k Slovensku a Belgicku, ktoré neodmysliteľne patria k prázdninám a sviatkom. Tie tri kultúry si neprekážajú, oni sa vlastne spájajú do jednej kultúry – našej rodinnej.

Ako často sa vraciate na Slovensko? Čo si tu nikdy nenecháte ujsť, prípadne vám v Paríži chýba?

Mimo kontextu pandemickej situácie, na Slovensko chodíme dva-trikrát do roka. Okrem času s rodinou na Slovensku trávim dovolenky premiestňovaním sa z jednej kaviarne do druhej. Nikdy nevynechám niekoľko dní strávených v Bratislave, prejdem všetky miesta, ktoré mám rada, stretám sa s kamarátkami, so známymi.

V Paríži mi chýba spontánnosť stretnutí, v Bratislave alebo v Piešťanoch kedykoľvek bez plánovania stretnem niekoho známeho, spontánne vznikajú aj dlhé rozhovory na ulici, rozhodnutia ísť s niekým na kávu, hoci sme sa stretli len úplnou náhodou. V parížskom regióne fungujeme tak, že všetko treba dostatočne vopred naplánovať. Je ale tiež pravda, že na Slovensku sme vždy na dovolenke, čiže mimo pracovných a školských povinností.

Čo vás pandémia naučila? Myslíte, že ľudí zmení?

Pandémia nás určite všetkých zmení, každého asi však trochu inak, pretože na každého má iný dopad. Mňa naučila viac vnímať plynutie času, viac si ho aj ceniť. Trpíme tým, že sa nemôžme s blízkymi stretnúť, ale zároveň si ľahšie nachádzame čas na niekoľko hodinové telefonáty. Zvykáme si na neistotu, na to, že človek nevie. Nevieme, aká bude situácia zajtra, o týždeň, o štyri mesiace.

Aké sú vaše najbližšie plány? Aké sny by ste si ešte chceli splniť?

Veľmi by som si priala, aby sme mohli ísť čo najskôr za rodičmi na Slovensko, za svokrovcami do Belgicka bez strachu, že ich môžeme ohroziť. V blízkej budúcnosti by som rada išla do Bretónska na polostrov Crozon. Posledné týždne sa mi sníva často o cestách, raz som v Číne, potom v Taliansku, včera sa mi snívalo, že som bola na vlakovej stanici v Dubline a chystala som sa do Škótska.