V dnešnej dobe sa zo smrti a umierania stalo akési spoločenské tabu, o ktorom je nepríjemné hovoriť. Monika Suchánska, projektová manažérka Záhrady spomienok, otvára háklivú tému, ktorá sa bytostne týka každého z nás. Prináša trochu iný pohľad na smrť i na život. Viac sa dozviete v inšpiratívnom rozhovore, v ktorom prezradila, aké možnosti máme, aj ako s našimi blízkymi komunikovať.
Smrť a umieranie sú v dnešnej spoločnosti témy, o ktorých sa veľa nehovorí. Kedysi však umieranie bolo bežnou súčasťou života. Čo podľa vás spôsobilo, že sa z neho stalo tabu?
Smrť bola v minulosti fyzicky súčasťou každodenného života lebo sa umieralo doma. Po druhej svetovej vojne nastal rýchly rozvoj medicíny a zvyšovanie kvality života, čo so sebou prinieslo veľa pozitív, ale zároveň sa chorí a umierajúci začali presúvať do inštitúcií – nemocníc, liečební dlhodobo chorých, domovov pre seniorov.
Viera vo všespasiteľnú medicínu nás prenasleduje dodnes a len veľmi pomaly sa začína hovoriť o paliatívnej medicíne, ktorá do konca života prináša kvalitu a zostávajúce dni umelo nepredlžuje. Zároveň bola spoločnosť v povojnovom období presýtená smrťou a začala sa orientovať na jej opak – príjemné stránky života, progres, mladosť, krásu. Toto nás tiež sprevádza dodnes.
Mnoho z nás nepozná posledné priania svojich blízkych. Je podľa vás dôležité otvárať túto tému?
My to vnímame, ako veľký dar pre našich budúcich pozostalých. Tým, že s nimi zdieľame svoje posledné priania, dávame im mapu, podľa ktorej sa zorientujú v neznámom území. Naši najbližší budú najviac zasiahnutí našou smrťou a zároveň bude na ich pleciach spočívať zodpovednosť za náš pohreb. Ak im môžeme toto obdobie niečím uľahčiť, urobme to. Nemusíme hovoriť pri najbližšom nedeľnom obede o tom, akú rakvu by sme chceli.
Ak cítime, že je to pre našich blízkych citlivé územie, môžeme si svoje posledné priania ujasniť a spísať sami a dať niekomu blízkemu vedieť, kde ich nájde v prípade potreby. Ak cítime, že aj my sami sa potrebujeme k téme vlastného konca života približovať opatrne, môžeme začať zľahka, napríklad tým, aká hudba by mohla zaznieť na našom pohrebe. Alebo, aká by tam určite znieť nemala?
Pri výbere miesta posledného odpočinku to vyzerá, že nemáme veľa možností. Buď hrobové miesto na klasickom cintoríne, alebo urna s popolom. Vy však ľuďom ukazujete, že sú aj iné alternatívy.
Na Slovensku máme veľmi ústretovú legislatívu. Celé telo je síce možné pochovať len na cintoríne, urnu s popolom si pozostalí môžu nechať doma, uložiť na záhrade, alebo kdekoľvek inde s povolením majiteľa pozemku. To v zahraničí vôbec nie je bežné. Napríklad v Nemecku je vydanie urny podmienené dokladom o prenájme hrobového miesta.
Prírodné pohrebníctvo, ktoré na Slovensku rozvíjame, je alternatíva pre tých pozostalých, ktorým nevyhovuje klasická forma pohrebníctva. Buď sa nestotožňujú s jej estetikou, dramaturgiou obradov, alebo im chýba viac voľnosti a možnosť priniesť do obradu vlastné nápady a viac sa doň zapojiť.
Často sa na nás obracajú ľudia, ktorí nemajú rodinný hrob a nechcú ho zakladať a starať sa oň. U nás sa o hroby stará príroda a s tým súznia napríklad aj ľudia, ktorí sú rozcestovaní a nemajú možnosť chodiť tam často. Prírodný cintorín si často volia tí, pre ktorých je príliš riskantné uložiť popol blízkeho voľne v prírode, ale nestotožnili sa ani s klasickými variantmi pochovania na cintoríne.
Záhrada spomienok je určite plná spomienok. Pamätáte si na príbeh, ktorý vo vás zanechal hlbokú stopu?
Zvolenskú Záhradu spomienok vedie moja kolegyňa Andrea. O posledných rozlúčkach sa často rozprávame a veľakrát sa ich atmosféra prenesie až ku mne, cez Adino rozprávanie. Veľmi pekný je príbeh z minulého leta, kedy bol u nás v kruhu blízkej rodiny ukladaný popol dvoch manželov, ktorí zomreli s odstupom len pár mesiacov.
Pri príprave spomienkovej reči ich deti rozprávali o ich vzťahu tak krásne veci, až mal človek pocit, že toto bola tá – láska až za hrob, o ktorej počúvame v rozprávkach. Počas života bývali neďaleko Hrona, okolo ktorého sa chodili radi prechádzať. Andrea v to ráno, kedy sa malo rozlúčenie konať, nabrala vodu z Hrona a na záver rozlúčenia ňou zaliali miesto, kam bol uložený ich popol. Na záver prečítali báseň, ktorú mal tento pár napísanú na svadobnom oznámení. Bola to skutočná oslava ich života a lásky.
Klasické pochovávanie do zeme nie je priveľmi ekologické. Myslíte si, že sme pripravení hľadať nové možnosti?
Tie možnosti tu už sú. Pozostalí si môžu vybrať jednoduchú rakvu bez laku, ozdôb, syntetickej textilnej výstelky. Ak takú nemá v ponuke pohrebná služba, môžu si ju dať vyrobiť alebo osloviť výrobcu rakiev. Na to nie je vždy čas po úmrtí blízkeho, preto je dobré myslieť na tieto záležitosti vopred. Hovoriť o svojich posledných prianiach a nebáť sa zariadiť niečo aj počas života. Skrátka, byť pripravený, lebo smrť sa týka každého z nás.
Takisto nemusíme budovať mohutné náhrobky, prekrývať hroby platňami. Hrob so zelenou výsadbou a menším náhrobkom z prírodného kameňa zanechá menšiu ekologickú stopu, ako náhrobky importované z Indie alebo Číny, kde sa na ich výrobe podieľajú aj deti.
Rovnako si môžeme vybrať, čo na hrob prinesieme. Bude to desať kahancov a dvadsať umelých vencov? Alebo nám ako ozdoba stačí živá výsadba a ako symbol živej spomienky jedna sviečka v lucerne? Skôr než o možnostiach je to o našom nastavení mysle, o kvalite vzťahov s našimi blízkymi. Zahlcovanie hrobov výzdobou môže byť prejavom pocitov viny. Kahance, vence, sošky a iné predmety môžu byť akýmisi obetami, ktorými sa snažíme splatiť niečo, čo zostalo počas života zanedbané. Veľkú rolu zohráva aj sociálna kontrola – ľudia sa snažia zapadnúť vzhľadom hrobu medzi ostatné, aby nepútali pozornosť alebo aby ich ľudia neohovorili.
Väčšina umierajúcich má zo smrti obavy. Veľkou oporou môžu byť práve najbližší. Ako im vedia pomôcť?
Pomôcť môže spočívať i v tom, že nebudeme čakať od seba, že budeme umierajúcemu terapeutom. Je úplne v poriadku nevedieť, čo robiť, alebo čo povedať. Len spočinutie v tomto nevedení môže priniesť veľkú úľavu. Pravdivosť je to, čo nás môže v takýchto chvíľach zblížiť. Opačný efekt môže mať upínanie sa na nejaký výsledok, našu predstavu o tom, ako má spoločný čas s umierajúcim vyzerať, čo sa má našou prítomnosťou zmeniť. Ak vidíme, že niekto sa bojí smrti, môžeme mu dať signál, že s nami tú tému môže otvoriť a skúmať.
„Nemysli na najhoršie!“ Aj to je pomerne častá fráza, s ktorou sa stretávajú umierajúci. Čo môže blízkym pomôcť sa otvoriť?
Často siahneme po takýchto frázach, keď nevieme, čo urobiť alebo povedať. Cítime sa bezradne, nechceme vidieť situáciu takú, aká je. Zaháňame smrť takýmito slovami a skrz vlastnú bariéru sa nevieme vcítiť do toho, ako to má ten druhý človek. Možno má vlastné obavy. Možno je so svojou smrťou zmierený, možno len potrebuje tichú prítomnosť blízkeho človeka. Často sa takto správame preto, lebo sa bojíme vlastnej smrteľnosti.
Schopnosť byť nablízku iným pri kontakte so smrťou, je prepojené so schopnosťou byť nablízku sám sebe. Pomôcť môže skúmať túto tému, svoje pocity a reakcie pri kontakte s ňou, pomaly rozbaľovať bariéry, ak nejaké máme. Veľa strachov v nás má tiež veľmi pominuteľnú povahu. Niekedy stačí, že si ich uvedomíme, nebojujeme s nimi a oni sa v našej pozornosti rozplynú.
Ako podporiť naopak človeka, ktorý niekoho stratil? Nikto nás sa neučil, ako reagovať v takejto situácii. Trápne ticho či násilná zmena témy rozhovoru asi nie je tým najlepších riešením.
Ticho je v tomto možno trochu podceňované. Aj tichá prítomnosť blízkeho človeka môže byť pre človeka v zármutku nápomocná či liečivá. Keď nevieme čo povedať, nemusíme hovoriť nič, alebo to priznať – neviem, čo povedať. Opäť platí, že autenticita nás môže zblížiť. Niekto považuje za vyprázdnený aj pojem „úprimnú sústrasť“. Ak cítime, že chceme namiesto toho povedať niečo iné, môžeme skúsiť: „mrzí ma to,“ alebo „je mi to ľúto“.
Spomínanie na blízkeho človeka nemusí byť len slzavým údolím. Čo môže pomôcť pozostalým preladiť sa pri spomínaní na pozitívnejšiu vlnu?
Často sa stretávam s tým, že ľudia sa skôr sústredia na to, čo všetko zosnulý človek nestihol a ľutujú napríklad to, že si dlhšie neužíval vnúčatá a podobne. Tento postoj máme zakorenený aj v jazyku. Najčastejšie sa pri oznámení úmrtia človeka vek ráta ako nedožitých XY rokov. Alebo hovoríme o prehratom boji s chorobou, o zlyhaní srdca a podobne. Už samotné takéto slová naznačujú, že sa stalo niečo, čo sa nemalo stať. Ale naozaj platí, že človek nepozná dňa ani hodiny a keď sa náš čas naplní, tak sa skrátka naplní.
V rôznych prípadoch máme tendenciu hovoriť o predčasnej smrti, ale tento príbeh nám vôbec v zármutku nepomáha. Skôr nás ladí na vlnu ľútosti a pocitov viny. Preladiť sa môžeme napríklad uznaním, že život bol naplnený presne vtedy, kedy skončil, či šlo o malé dieťa alebo starého človeka. Môžeme sa pýtať aké dary nám tu tento človek zanechal? Čím obohatil náš život? Čo nám pomohol uvedomiť si?
Zdieľať na