Strata jedného zo zmyslov dokáže veľmi skomplikovať život. Kým bez čuchu si poradíme pomerne dobre, bez zraku je situácia oveľa komplikovanejšia. Veľkou pomocou pre nevidiacich sú vodiaci psi – tak na Slovensku ako aj v ostatných európskych krajinách, napríklad vo Francúzsku. Ako vyzerá ich výcvik a čo všetko dokážu?
Dvere klietky sa sotva otvoria a Izia skáče radosťou. ,,Kľud! Sadni,“ hovorí jej potichu jej cvičiteľ William Saligot. Nie je čas hry, ale práce. Sučka, kríženec flat–coated retrievera a labradora, teraz chodí po uliciach parížskeho 12. obvodu. Náhle sa zastaví a sadne si. ,,Tým signalizuje príchod k prechodu pre chodcov,“ hovorí cvičiteľ. Akonáhle sa rozsvieti zelená, sučka prechádza križovatku. Tridsaťdeväťročný William Saligot už 13 rokov pracuje v Škole pre asistenčných psov pre nevidiacich a slabozrakých v Paríži. V celom Francúzsku toto povolanie vykonáva 80 osôb.
Život vodiaceho psa
Rovnako ako jeho kolegovia cvičí William Saligot troch psov. Majú rok a pol. Okrem Izie je tu fenka bieleho švajčiarskeho ovčiarskeho psa Ivoire a labradorský retríver Inkoo. ,,Šteňatá sa rodia v škole, zostávajú tu tri mesiace a potom idú na rok do rodiny, ktorá sa podujala o ne po túto dobu starať. Začínajú nadobúdať citovú rovnováhu, zvládať stres a netrpezlivosť a učia sa pohybovať na ulici: neočuchávať všetko, nešklbať za vodítko a nebehať za inými psami,“ vysvetľuje William Saligot.
Mohlo by vás zaujať: Správny psík pre deti či dôchodcov, do paneláku či domu: Ktorú rasu si vybrať?
Zvládajú jazdu autobusom či prechod cez cestu
Šesť mesiacov v škole umožňuje prehĺbiť ich znalosti. Pracuje sa s nimi dve hodiny denne. ,,Učíme psov chodiť s postrojom, jazdiť verejnou dopravou a hľadať prechody pre chodcov,“ hovorí. Výcvik najprv prebieha v škole, potom v pokojných uliciach a nakoniec na veľkých námestiach.
Psy sa učia, ako sa majú správať aj pri kŕmení. ,,Asistenčný pes musí zostať na mieste, keď sa mu dávajú granule, a nesmie skákať na osobu, ktorá ho kŕmi. Keď ich mám ale všetky tri pokope, vždy tu je nejaké to súperenie,“ uvádza William Saligot.
Tie naj rasy
Pre výcvik asistenčných psov sú pre svoju stabilitu v správaní a fyzické kritériá vyberaní labradori, zlatí retrieveri, biele švajčiarske ovčiaky či border kólie. Vyhovujú najmä pre stredný vzrast, silu, spoločenský charakter, schopnosť sústredenia, pamäť, samostatnosť a prispôsobivosť.
Uspejú dve z troch šteniat
Po šiestich mesiacoch výcviku psi získavajú certifikát po tom, čo svojho cvičiteľa so zaviazanými očami dokázali vodiť hodinu po meste. ,,Všetci psi certifikát dostanú, pretože tí, ktorí sa pre túto prácu nehodia, sú vyradení už skôr,“ hovorí William Saligot. Z 80 šteniat, ktoré sa v škole ročne narodia, je takmer päťdesiatka odovzdaná nevidiacim alebo slabozrakým. V celom Francúzsku tak z desiatich výcvikových centier vychádza ročne 200 asistenčných psov. Výcvik takéhoto psa stojí 25 000 eur, vo Francúzsku však postihnutí získavajú psa zadarmo.
Mohlo by vás zaujať: Nájdite „toho pravého“: Pes presne pre vás!
Pes miesto palice
Asistenčný pes sa stretáva s novým pánom pri dvojtýždňovej stáži v škole. Je to síce krátke obdobie, ale obaja sa väčšinou poznajú už dlho predtým. Na asistenčné psy sa čaká v priemere dva roky a počas tej doby sa už pri výcviku ukáže, komu by pes vyhovoval.
Fabuienne Haustantová našla svojho sprievodcu vo štvorročnom zlatom retrieverovi Finlayovi. Táto profesionálna tanečnica, ktorá od detstva trpí progresívnym degeneratívnym ochorením sietnice, spomína na prvý kontakt pred dvoma rokmi. ,,Finlay je dynamický, ale dokáže byť v pokoji a úplne neviditeľný. Razom som sa do neho zamilovala,“ hovorí. ,,Úplne mu dôverujem. Poviem mu: dopoludnia idem tancovať a on ma tam dovedie. Som vďaka nemu úplne samostatná,„ zdôrazňuje.
Dnes ju zlatý retriever vodí všade, do metra, do autobusu a dokonca aj do lietadla. Už nepotrebuje slepeckú palicu. Pes sa jej stal natoľko nenahraditeľným spoločníkom, že jej manžel nemohol dlho jeho prítomnosť akceptovať. ,,Zvykol si už na neho a môj syn ho zbožňuje,“ hovorí. Finlay ju tiež vlani ochránil pred útokom bulteriéra. Sám si to odniesol zranením do ňufáka. Po operácii a týždennej hospitalizácii sa mohol k svojej šťastnej majiteľke vrátiť.
Máte vy alebo niekto z vášho okolia skúsenosti s vodiacimi psami? Napíšte ich ostatným čitateľom v diskusii.
Zdieľať na