Slovenská kultúra je čoraz viac ohrozená. Krehkosť nášho umeleckého a literárneho dedičstva si uvedomuje každý človek. Slovenčina a jej korene sú však hlboko v nás. Pripomeňme si spoločne velikánov slovenskej literatúry, ktorí okrem skvelých diel po sebe zanechali aj fantastické myšlienky.
„Som radšej, keď moje verše znepokojujú, akoby sa mali páčiť.“ (Miroslav Válek)
„Môžeš vedieť hocikoľko rečí, s hlupákom sa nedohovoríš.“ (Daniel Hevier)
„Lásku si treba zaslúžiť. Niekedy ju nedosiahneme, ale aspoň sme upevnili svoje sebavedomie, že sme urobili pre ňu všetko a že sme toho schopní.“ (Dominik Tatarka)
„Nemiluj toľko, nadovšetko, bez prekážky.“ (Emil Boleslav Lukáč)
„Život je krátky. Umenie dlhé.“ (Vladimír Mináč)
„Moc nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom i zlom, záleží na tom, kto ju používa.“ (Ladislav Mňačko)
„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ (Miroslav Válek)
„Žilo sa vtedy hádam ťažšie, ale svet bol menší a jednoduchší, ľahšie sa v ňom človek vyznal. Odplata stíhala hriech a dobrý skutok bol podľa zásluhy odmeňovaný.“ (Dobroslav Chrobák)
„Svet je krásny a dobrý vždy a všade, kam nepríde človek so svojím trápením a mukou.“ (Terézia Vansová)
„… lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!“ (Pavol Országh Hviezdoslav)
Zdieľať na