Dostala som sa do zvláštnej situácie. Ani len vo sne by ma nenapadlo, čo sa mi stane. Môj syn Jakub začal študovať na vysokej škole. Aj keď býva na internáte, často sa vracia domov, z čoho som nesmierne rada. Avšak nastal zvláštny moment…
Jeden víkend trávil Jakub u nás doma. Jeho kamarát Adam o tom vedel a tak ho prišiel navštíviť. Adam bol veľmi sympatický, plný optimizmu a energie. Privítala som ho s otvorenou náručou, pretože čo môže byť lepšie ako byť príjemnou hostiteľkou pre návštevu môjho syna?
Ale s postupom času, keď k nám na víkendy začal jazdiť s Adamom čoraz častejšie, som začala pociťovať niečo neobvyklé. Z Adamovej strany to už nebolo len priateľstvo. To človek jednoducho vycíti. Začala som zmätkovať, ale bola som rozhodnutá zachovať pokoj. Jedného dňa som sa o tom zverila najlepšej kamarátke Tatiane. „Tak ako to vlastne bolo s tým mladíkom?“ spýtala sa s vážnym, ale podporným výrazom v tvári, keď sme sedeli u nás v obývačke.
Pozbierala som v sebe odvahu a potom som začala rozprávať: „Cítim sa trochu zmätená. Ten spolužiak môjho syna… Mám pocit, že sa do mňa zamiloval. Má taký ten šteňací pohľad, tie slová, ktoré používa, keď spolu hovoríme… Cítim, že už je to za hranicami.“ Lenka počúvala s pozornosťou a uviedla: „Rozumiem. Ale čo s tým chceš robiť?“
Chvíľu som váhala, kým som pokračovala: „Mala by som sa s ním o tom porozprávať. Musím mu dať jasne najavo, že moje hranice sú pevné a že som o tridsať rokov staršia ako on…“ Lenka súhlasila: „Myslím, že je to správny krok. Buď úprimná a verím, že to pochopí.“ Nestalo sa to však hneď. Váhala som, hlavou mi vírili rôzne myšlienky, premýšľala som, čo mu chcem povedať a hlavne ako. Nechcela som ho raniť.
Naskytla sa príležitosť jeden víkend, keď bol u nás na návšteve. Poprosila som ho, či si nedá so mnou kávu. Kým som siahla po šálke, odrazu mi povedal: „Betka,“ začal, „cítim, že by som ti mal niečo povedať…. Zamiloval som sa do teba.“ Na okamih som zacítila, ako sa mi zastavilo srdce. Bolo to neočakávané a trochu zmätené. Napriek tomu som si však bola vedomá toho, že to sú plané reči jedného mladíka. Adam bol ešte len na začiatku svojej cesty, a také vyhlásenie bolo zrejme skôr výrazom jeho nevyzretej romantiky.
Pozrela som sa na neho s úsmevom: „Adam, to je milé, ale…. Nemôže to fungovať a na teba určite čaká nejaké dievča v tvojom veku. Ja som už stará.“ Bolo vidieť, že je sklamaný, no neostal ticho: „Rozumiem. Ospravedlňujem sa. Aj tak si myslím, že si krásna žena a skutočne som sa do teba zamiloval.“ Nakoniec pochopil moje stanovisko a od vtedy už u nás nebol ani raz.
Zdieľať na