Strata zamestnania v strednom veku sa v dnešnej dobe môže javiť ako hotová katastrofa. My sme našli dve ženy, ktoré sa s touto situáciou dokázali vysporiadať a dnes ju hodnotia ako krok vpred!
Podnikavá krčmárka
Keď energická Marta (55) spomína na deň, v ktorý sa dozvedela, že príde o prácu, jej usmiatou tvárou prebleskne náznak smútku: „Nebola to práca snov, ale keď niekde strávite 15 rokov, ťažko sa vám lúči. Boli sme dobrý kolektív, nemali sme žiadne nezhody, aj výplata chodila vždy včas. A ja som taký pracant, neobsedím na zadku, preto som sa aj na dovolenke tešila do roboty.“
Keď fabrika jedného dňa zavrela svoje brány, o prácu prišlo vyše sto zamestnancov, vrátane Marty. Päťdesiatnička z regiónu s vysokou nezamestnanosťou sa tak dostala do nezávideniahodnej situácie. Napriek tomu sa dnes mama troch detí a babka dvoch vnúčikov usmieva: „Prácu som si hľadala, kde sa dalo. Bola som na niekoľkých pohovoroch, ale zistila som, že o ženy „pred dôchodkom“ sa firmy veru netrhajú. Ja by som pritom brala čokoľvek. Som zvyknutá robiť a sedenie doma ma ubíjalo. Bola som podráždená a nevrlá. Ak by vtedy neprišla dcéra s nápadom na podnikanie, dnes by som asi bola rozvedená a zavretá niekde v blázinci.“
Ako hovorí, „zachránila“ ju krčma. Bývalý prevádzkar sa pre zdravotné problémy rozhodol s podnikaním skončiť a Martina dcéra uvidela v už zabehnutom podniku príležitosť, ako zamestnať mamu a neskôr možno aj seba. „Najskôr som váhala. Krčmárku som predsa nikdy nerobila a navyše, vyžadovalo si to menšiu investíciu. Ale keď celá rodina prisahala, že ma podporí, nemohla som povedať nie,“ spomína „pani krčmárka“ na začiatok svojej podnikateľskej dráhy.
Dnes, po takmer troch rokoch je rada, že sa nechala nahovoriť. Ponúka domáce pagáčiky, čapuje pivko, vie o všetkom, čo sa v dedine šuchne a najmä – nemá čas sa nudiť. Hoci v práci kmitá aj do neskorých nočných hodín a nikdy nemá istotu, či ďalší mesiac bude v pluse, tvrdí, že je spokojná: „Keď si odmyslím tie hrozné papierovačky okolo podnikania, nemám sa na čo sťažovať. Dcére som vďačná, že ma do toho „namočila“, bol to správny krok!“ uzatvára Marta a ponáhľa sa naspäť za pult. Nenechá predsa zákazníkov umrieť od smädu…
Učiť sa dá aj po päťdesiatke
Alenin (52) život sa už od školských čias točil okolo písania. Ako malá si vysnívala povolanie novinárky a za redaktorským stolom strávila bezmála 30 rokov. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ešte niekedy zabŕdne do iného remesla. Ale ako sama hovorí, človek mieni…kríza mení? V redakcii sa začalo „zefektívňovať“ a Alena vytušila, že sa skôr či neskôr bude musieť poobzerať po inom mieste. Voľných pracovných pozícií v jej brandži však nebolo práve nazvyš, preto lovila aj v iných vodách a ponuka z reklamnej agentúry jej v čase, keď bola výpoveď už prakticky na stole, prišla mimoriadne vhod.
Napriek tomu, že sa Alena príležitosti potešila, tesne pred nástupom do práce prepadla panike: „Ako redaktorka som mala všetko v malíčku, máločo ma dokázalo zaskočiť. Reklamná agentúra predstavovala pre mňa neprebádané územie. Jasné, že som sa bála, či to zvládnem, veď som netušila, čo čakať. Bola to obrovská neznáma, ale rozhodla som sa, že to budem brať ako výzvu a príležitosť naučiť sa niečo nové,“ rozpráva o svojich pocitoch elegantná dáma a priznáva, že prvé mesiace v novej práci jej dali poriadne zabrať. „Hoci som bola zvyknutá na vysoké pracovné nasadenie, v porovnaní s tým, v akom tempe fungujú mladí ľudia v reklamke, sa mi moje predchádzajúce zamestnanie javilo ako relaxačný pobyt.“
Alena sa však nenechala o dvadsať rokov mladšími kolegami zahanbiť. Do noci sedávala nad návrhmi pre klientov, učila sa pracovať s počítačovými programami a hltala odbornú literatúru. Oplatilo sa. Po pol roku sa jej podarilo získať pre agentúru veľkého klienta, čím si zabezpečila nielen slušnú finančnú odmenu, ale aj rešpekt mladších kolegov a postup o priečku vyššie. Dnes už šéfka tímu pre komunikáciu s médiami sa však snaží neustále zlepšovať a podľa vlastných slov nespí na vavrínoch. Apropo spánok! Práca v reklame vraj urobila hrubú čiaru aj za jej problémami s nespavosťou: „Keď večer padnem do postele, som ako zabitá, nezobudila by ma ani rana z dela. Takže ešte aj ušetrím za prášky,“ smeje sa Alena a spiklenecky na nás žmurkne, aby sme ju nebrali celkom vážne. Koniec koncov, robí v reklame.
Zdieľať na