Volám sa Janka a nikdy som nebola ten typ človeka, ktorý by veril na veštby, karty či čítanie z kávy alebo ruky. Bola som pragmatická žena, ktorá si svoju budúcnosť budovala vlastnými silami a rozumom. Keď mi však kamarátka Zuzana navrhla, aby sme išli k veštkyni, ktorú jej vrelo odporučila sesternica, nechala som sa nahovoriť skôr zo zvedavosti ako z viery.
Bolo to v čase, keď som sa cítila v živote trochu zaseknutá, práca ma nenapĺňala, vzťah sa rozpadal a celkovo som hľadala nejaký smer. Veštkyňa bývala od nás 3,5 hodiny autom, bolo to totiž v susednom štáte. Bolo to za dedinou, v malom rodinnom domčeku, ktorý pôsobil úplne normálne. Aj vo vnútri bol ako taká príjemná chata, v ktorej voňali bylinky. Žiadne mystické symboly ani kryštálové gule.
Pani sa neprestavila. Vraj mená nie sú dôležité. Vyzerala ako obyčajná staršia dáma, ničím nevýrazná. Nebola to žiadna bosorka či striga, ako som si ja kedysi predstavovala veštkyňu. Jediné, čo na nej bolo nezvyčajné, bolo to, že mala jedno oko modré a druhé zelené.
Už pri prvom stretnutí ma prekvapila presnosťou svojich postrehov. Opísala mi moju povahu tak presne, že som takmer spadla zo stoličky. Vedela o mojej práci, o probléme s bývalým priateľom Petrom, dokonca spomenula moju chorobu žalúdka, ktorú som vtedy riešila. Všetko čo povedala o mojej minulosti a súčasnosti sedelo do najmenšieho detailu.
Potom prišla na rad budúcnosť a tu začalo byť všetko ešte zaujímavejšie. Povedala mi, že môj profesionálny život sa čoskoro zmení k lepšiemu, že príde ponuka z veľkej firmy, kde budem pracovať s ľuďmi, nie s číslami, a budem tam oveľa šťastnejšia. Dodala, že sa mi splní jeden veľký cestovateľský sen a že pôjdem na miesto, kde sa stretne more s horami. Všetko to znelo krásne a povzbudzujúco, ale potom prišla tá temnejšia časť veštby.
Pani sa zamračila, dlho mlčala nad kartami a nakoniec povedala, že vidí veľkú stratu v mojom živote. Osoba, ktorú mám najradšej na svete, odíde pri vážnej nehode, pravdepodobne autonehode, a ja budem mať vážne zranenie, ktoré mi zmení život. Spomenula niečo o vozíku a dlhodobých následkoch. Vtedy som sa len usmiala a pomyslela si, že každá veštba musí mať aj svoju dramatickú zápornú stránku, inak by to nebolo dobre predajné.
Rozlúčila som sa s ňou síce trochu rozčarovaná, no aj s úsmevom, že to bolo vlastne zaujímavé. Ešte išla na veštenie moja kamarátka, počkala som ju v aute, a išli sme domov. Po pár dňoch som na túto skúsenosť už zabudla.
Avšak, o štyri mesiace mi skutočne zavolali z veľkej personálnej agentúry, že hľadajú manažérku ľudských zdrojov a moje meno im odporučil niekto, kto poznal moju prácu. Bola to príležitosť, o akej som ani nesnívala. Nová práca bola všetko, čo som si želala. Namiesto nudných tabuliek som riešila ľudské príbehy, pomáhala kolegom s ich kariérnym rastom, organizovala tréningy a tímové aktivity. Cítila som sa konečne na svojom mieste a moja energia sa vrátila. Plat bol výrazne vyšší, takže som si mohla dovoliť veci, o ktorých som predtým len snívala.
Za odmeny a úspory som si nakoniec rezervovala vysnívanú dovolenku na Maurícius, presne tam, kde sa oceán stretáva s horami. Keď som stála na brehu toho nádherného oceánu a dívala sa na tie nádherné útesy, spomenula som si na veštbu a musela som sa usmiať. Všetko sa vyplnilo presne tak, ako povedala. Vtedy som si však spomenula aj na tú temnú časť jej predpovede a mrazivý pocit mi prešiel chrbtom. Čo ak sa vyplní aj to ostatné? Pokúšala som sa tie myšlienky zahnať, veď predsa nemôžem žiť v strachu z niečoho, čo sa možno nikdy nestane.
Lenže hlboko vo vnútri som vedela, že ak sa všetko ostatné vyplnilo s takou presnosťou, nie je dôvod, prečo by sa nemala vyplniť aj tá posledná, najdesivejšia časť. Osoba, ktorú mám najradšej na svete, bola jednoznačne moja mama. Bola mojím najlepším priateľom, oporou v ťažkých chvíľach a najväčším fanúšikom mojich úspechov. Myšlienka, že by sa jej niečo stalo, ma paralyzovala.
Začala som byť úzkostná zakaždým, keď šoférovala, prosila som ju, aby bola opatrná, dokonca som jej navrhla, aby prestala šoférovať auto. Mama sa mi len smiala a hovorila, že sa zbytočne starám. Veštba sa stala mojím tajným prekliatím, o ktorom som nikomu nepovedala. Ako by som aj mohla?
Dodnes som v neustálom strachu a očakávaní toho najhoršieho, ale zároveň si hovorím, že možno sa mýlim, možno to dopadne inak. Možno som si tú veštbu len zle zapamätala alebo ju nesprávne pochopila. Od danej veštby ubehol rok a pol a neviem, čo robiť ďalej. Chcela som ju ísť opäť navštíviť, no v danom dome býval už niekto iný. Vraj pani, ktorá tam predtým žila, zomrela. Som z toho na nervy…
Zdieľať na