Vždy som sníval o veľkej rodine. S manželkou sme mali k deťom blízko. Ona ako bývalá učiteľka, ja ako príležitostný tréner mladých futbalistov sme s deťmi prichádzali do kontaktu denne. Nakoniec sa nám však podarilo splodiť len jedno vlastné, dcéru Ivanu.
Iva bola zato dieťa po akom túži nejeden rodič. Slušná, cieľavedomá, s dobrým prospechom v škole. Keď už aj mohla mať vek na prvé lásky, chlapci ju skoro vôbec nezaujímali. Stále len škola, krúžky, úlohy. Nenútili sme ju. Vedeli sme, že príde do veku, keď zo svojich nárokov poľaví a bude sa viac zameriavať aj na svoj ľúbostný život. Iva sama tvrdila, že sa chce najprv zabezpečiť, aby mohla mať veľkú svadbu a po nej kopec detí. My so ženou sme sa tešili na deň, kedy sa Iva vydá a založí si rodinu. Pokojne by sme brali, keby to bolo aj hneď po škole. Nevedeli sme sa už dočkať vnúčeniec.
Dcéra ale nebola ten typ. Chcela sa najprv zdokonaliť v obore, rozbehnúť kariéru. V dnešných časoch je to moderné, chápal som ju. Napokon sme boli na ňu pyšní, keď si našla prácu, v ktorej sa jej darilo. Tu sa dala dokopy so Zdenom. Prvým chlapom, ktorého nám Iva predstavila ako svojho priateľa.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som vydedila, a ona nič netuší
Zdeno do našej rodiny ihneď zapadol. Javil sa ako normálny chlap a naša Iva s ním bola spokojná a šťastná. Bol celkom fajn a aj dobre zaopatrený, a tak sme so ženou boli radi, že si Ivka tak dobre našla. Ani po štyroch rokoch chodenia nám však dcéra neoznámila nič, čo by sa čo i len okrajovo týkalo zásnub alebo svadby. S manželkou sme už dobiedzali, podpichovali pri každej príležitosti, kedy nám mladí oznámia, že si nemáme robiť v sobotu žiaden program. Iva už začínala byť na naše reči alergická. Nakoniec mame prezradila, že so žiadnou svadbou nemáme počítať. Neráta s ňou už ani ona sama. Dôvodom bol Zdeno. Nechcel svadbu, pokladal to za prežitok, zbytočnosť a nebude sa riadiť nejakými našimi túžbami. Bol som prekvapený, Zdeno sa mi nikdy takýto nejavil, i keď je pravda, že vážne som sa s ním na túto tému nikdy nebavil. Dcéra sa dala do pozície mŕtveho chrobáka. Bolo vidieť, že ju to škrie, ale prispôsobila sa Zdenovi.
My sme sa tiež zmierili s tým, že si na dcérinej svadbe nezatancujeme, nie je to nakoniec koniec sveta. Aj tak sme sa väčšmi tešili na to, kedy nám Iva oznámi, že budeme starými rodičmi. Dcéra deti vždy chcela, ani by mi nenapadlo, že zmení názor aj v tomto.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som mala priskoro, pykám za to dodnes
Zdeno ale už svoje dieťa mal z predošlého vzťahu. V tomto bol, ako povedal dcére, vybavený. Iva si myslela, že ho zlomí, presvedčí. Zdeno si však ďalšie deti už nepripúšťal. Ja aj manželka sme mali jednoduché riešenie. Zdena by sme poslali k vode a hľadali si iného partnera, ktorý má podobné predstavy o živote.
Iva sa rozísť nechcela. Radšej zmenila rétoriku a na naše prosby, že by sme sa veľmi potešili vnúčaťu, začala tvrdiť, že deti nechce. Vraj je blázon ten, kto chce mať deti v tomto svete a ona si to vďaka Zdenovi uvedomila. Kopec nástrah, neistá budúcnosť, nepokoje. Mal som pocit, že Iva žije asi v inej krajine ako my, pretože veci, ktoré mi opisovala sa u nás nedejú.
Stále dúfame, že si to dcéra celé uvedomí a jej biologické hodiny prehlušia Zdenove nezmyselné argumenty. Predsa len, vek na deti už dávno má. Pomaly ale isto sa blíži k hranici, kedy už aj keby chcela, nebude môcť. Je mi ľúto, že u nás doma nikdy nezaznie smiech vnúčeniec, ale ešte viac sa bojím, aby hlavne Ivka raz z tohto rozhodnutia nebola nešťastná. My jej však zjavne už do tejto veci nemáme veľmi čo hovoriť.
Poznáte podobú situáciu zo života? Ako to nakoniec dopadlo? Urobili by ste niečo inak? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na