Ahojte. Som žena v najlepších rokoch. Mám „iba“ 45 rokov, no napriek tomu sa mi zdá, že nežijem, ale prežívam. Dovoľte mi preto, aby som vám rozpovedala, prečo je to tak.
Na úvod by som mala povedať, že mám manžela aj dieťa. Títo dvaja ľudia však tvoria celý môj vesmír. A to doslova. Zrejme sa to všetko začalo pred 5 rokmi, v období pandémie.
Nie, nejdem tu opisovať, aké to pre koho bolo, už je to za nami. Zaujímavé na tom je, akú zmenu to vo mne zanechalo. Ešte pred touto hrôzou som bola pomerne extrovertný typ osobnosti. Nevadilo mi stretávať sa s ľuďmi, práve naopak. Vždy som sa tešila na návštevu, ktorá mala prísť k nám alebo my k nim. Rovnako to bolo aj s kolegami, s ktorými sme si z času na čas išli posedieť po práci. Alebo s kamarátmi. Bolo fajn sa stretnúť, porozprávať a zasmiať.
Potom však prišla zmena. Nedokážem si ju vysvetliť. Tým, že som aj s manželom mohla robiť z domu, som si zvykla na to, že sme doma. Porobíme si, čo treba, a sme popritom spolu. Áno, samozrejme, aj mne niekedy išlo na nervy, že nikam nemôžeme ísť. Ale, paradoxne, zároveň mi to aj vyhovovalo. Zvykla som si na to, že sme tu jeden pre druhého, že mám čas, pohodu, súkromie. Zrazu som sa prestala naháňať. Prácu som robila s radosťou a mala som zároveň čas na rodinu, varenie aj svoje koníčky.
Keď sa po dlhých mesiacoch všetko vrátilo do normálu, začala ma priam chytať úzkosť. Po návrate do officu mi všetci kolegovia zrazu prekážali. Vadila mi ich fyzická prítomnosť, ich gestá aj reči, proste všetko. Rovnaké to bolo aj na ďalších brehoch. Prestala som mať potrebu stretávať sa s rodinou a kamarátmi. Keď ma niekam zavolali, snažila som sa nájsť výhovorku, aby som nikam nemusela ísť.
Vyvinula sa vo mne akási nespokojnosť so všetkým. Príjemne a sama sebou som sa cítila a stále sa cítim iba doma. Čas v práci len nejako pretrpím, a to popritom stačí, ak do officu prídeme trikrát za týždeň. Ja však nerozumiem, prečo nemôžeme byť doma stále. Hlavne ak robíme takú prácu, ktorá sa dá robiť z akejkoľvek krajiny. Aale nie… Tie reči o utužovaní kolektívu ma priam vytáčajú. Veď čo ak nie každý má chuť a povahu na to byť v kolektíve? Ach.
Stal sa zo mňa nielen introvert, ale aj hundroš. Uvedomujem si to. Dosť s tým bojujem a neviem, ako ďalej. So svojimi pocitmi som sa, prirodzene, nezdôverila manželovi ani synovi. Čo by som im aj povedala? Nezverila som sa s tým nikomu okrem vás.
Zdieľať na