Od samého detstva som počúval od rodičov jednu a tú istú vetu, ktorá mi poriadne liezla na nervy: „Uč sa! Budeš sa mať lepšie, nie tak ako my.“ Moji rodičia nemali nijakú extra prácu. Mama robila predavačku v malej drogérii, otec bol vodič autobusu.
Neraz som mal pocit, že sa hanbia za to, čo robia. V našej rodine neboli učitelia, právnici, ani lekári. Keďže som však bol jediné dieťa, rodičia do mňa dávali všetku nádej. Akoby som ja mal predstavovať zhmotnenie všetkých ich snov, ktoré nestihli zrealizovať.
Nech som sa však snažil akokoľvek, vedomosti mi samé nechceli naskákať do hlavy. Práve naopak. Zaspával som nad knihami. Rodičia to na mňa skúšali kadejako. Mama plakala, zakazovala mi stretávať sa s kamarátmi, otec ma zas bil, mysliac si, že tak zmení svoj názor. Múdrejšieho človeka však zo mňa neurobili. Vedel som, čo chcem robiť. Profesionálne sa venovať atletike.
Od detstva som behal rýchlo ako laň. Raz-dva som v škole lámal všetky rekordy. Beh bol pre mňa prirodzený. Chcel som sa tomu venovať profesionálne, no rodičia o tom nechceli počuť. Až do konca ôsmeho ročníka…
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som čiernou ovcou právnickej a lekárskej rodiny
Hrozilo mi, že prepadnem z matematiky a chémie. To boli moje najväčšie kamene úrazu. Rodičia ma chceli dostať na gymnázium, aby som sa neskôr stal aspoň právnikom, keď nie lekárom, no ak by som prepadol, nedostal by som sa na lepšiu školu. Vtedy otec zaťal do tuhého. „Ak sa nezačneš učiť, na školské preteky zabudni.“ „Nie, to mi nemôžeš urobiť!“ bránil som sa. Otec si však užíval, že má konečne zbraň, ktorá na mňa funguje.
Nevedel som, čo si počať. Išiel som za učiteľkou slovenčiny. Staršou pani, ktorá oceňovala moju snahu učiť sa. Nanešťastie moje študijné schopnosti boli veľmi oklieštené. „Pani učiteľka, neviete mi pomôcť?“ spýtal som sa jej zúfalo. Všetko som jej vysvetlil. Povedal som jej, že som šťastný najmä vtedy, keď športujem.
Usmiala sa na mňa a pohladila ma po strapatej hlave. „Neboj sa, Mirko, niečo s tým urobím.“ Poviem vám, že tá žena dokázala nemožné. Najprv išla za svojimi kolegami, ktorí ma chceli nechať prepadnúť. Chápala ich, pretože mali na to skutočne objektívne dôvody. Potom išla za mojimi rodičmi. Ako som sa neskôr dozvedel, musela ich navštíviť niekoľkokrát, aby sa konečne pohli ľady.
Mama sa nakoniec dala presvedčiť, no otec bol tvrdší oriešok. Naša slovenčinárka bola však kreatívna učiteľka, ktorá mala čuch na ľudí. Našla spôsob, ako ho presvedčiť. Vedela, že otcovi je prakticky jedno, či budem lekárom, právnikom alebo kozmonautom. Dôležité preňho bolo len jediné. Aby som zarábal veľa peňazí a aby sa mohol mnou pýšiť pred ostatnými.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Keby mi rodičia nevybrali manžela, mohol byť môj život iný
„Mirko je rodený športovec. Už teraz vyhráva všetky olympiády. Ak ho v tom podporíme, stane sa slávny. Aj peňazí bude mať dosť. No povedzte, nechceli by ste mať syna, ktorého bude poznať celé Slovensko?“ Pani učiteľka si odchlipla zo studenej kávy a usmiala sa na otca. Ten sa chytil na udicu. Videl som, ako už v mysli stavia vzdušné zámky.
S učiteľkou sme využili jeho prvotné nadšenie a začali sme ihneď hľadať trénera. Už som mal niektorých vyhliadnutých. Stretával som sa s nimi na olympiádach a tak nebol problém medzi nimi vybrať toho „naj.“ Dostal som sa na učňovku s maturitou. Povedal som si, že rodičov nesklamem.
Nevynechal som ani jeden tréning. Učil som sa tak, aby som prechádzal a konečne som začínal mať pocit, že sa život začína uberať do správnych koľají. Otec rástol s každým mojím úspechom a ja som bol rád, že poľavil vo svojich očakávaniach.
Po skončení školy som roky patril k profesionálnym atlétom. Dnes trénujem deti a snažím sa v nich podporiť to, v čom vynikajú. Pretože sám na sebe som pochopil, aké je to náročné, keď musíte plniť sny svojich rodičov. Nič dobré to neprinesie.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na