Deti mojich detí majú to šťastie, že ešte stále majú starkých z dcérinej aj zo ženíchovej strany. Dcéra si našla po škole slušného chlapca. Do roka bola svadba a do štyroch rokov sa im postupne narodili dvaja chlapci. Keď mi dcéra oznámila, že čakajú s Mirkom ďalší prírastok, a tentokrát dievčatko, bol dôvod na oslavu. Mirko mal ešte brata, ktorý mal taktiež dvoch chalanov. Preto najmä zaťova rodina sa tešila a najviac asi svatka.
Tá sa nevedela dočkať, kedy bude môcť začať kupovať všetky tie ružové šatôčky, dupačky, dečky a ozdoby. Anka, moja dcéra ju musela občas krotiť. Veľa vecí jej požičali kamarátky, ktoré už mali odrastené ratolesti a čo nedostali, kúpili si sami.
Ja som vedela, že keď bude Anka niečo pre svoju dcéru potrebovať, ozve sa sama. Skôr som videla svoju rolu a pomoc neskôr, keď už bude Saška na svete. Prísť upratať, navariť, pomôcť s deťmi, nech má čerstvá mama trocha času aj na seba. Svatka si ale nedala povedať. Jej neprekážalo, že Anka si už kúpila kočík od susedy, takmer nový, nepoužívaný. Ona našla v Rakúsku, kam rada chodila nakupovať, niečo lepšie, čo znamenalo, že aj drahšie a mladým to rovno zobrala. Veď čo sa také stalo, v najhoršom budú mať kočíky dva. Na párny a nepárny týždeň, žartovala. Ak nešlo o kočík, bola to postieľka, oblečenie, hračky. Vždy sa našlo niečo.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Synovi som pre jeho dobro rozbila manželstvo, on ma za to neznáša
Keď som videla, že u Anky bolo pomaly každý týždeň niečo nové a vždy to bolo od svatky, mala som pocit, že môj vkus sa dcére nepáči. Najmä keď mi Anka zakazovala kúpiť čo i len sponku do vlasov. Dcéra mi ale vysvetlila, že nemá náladu ani chuť sa hádať v jednom kuse s Mirkom, aby vysvetlil svojej mame, že skoro nič z vecí nepotrebujú. Snažila som sa byť teda o niečo viac empatická. Predsa len, ja som si ružové obdobie užila s dcérou, svatka nič také nezažila.
Žlč mi ale opäť začala kypieť, keď sa svatka začala so mnou porovnávať. Nenápadnými otázkami, čo chystám Saške na Vianoce, narodeniny, čo už má v pláne ona a ako veľmi sa Saška vždy teší, keď svatka darček odhadne. Čo ona samozrejme vždy. Na prvé sväté prijímanie som chcela dať Saške zlatú retiazku, ktorú som dostala ešte od svojej babky a moja dcéra ju nosiť nechcela. Keď sa to dozvedela svatka, dala vyrobiť zlatú súpravu s vnučkiným menom. Po tomto incidente som na svatku sčasti zanevrela. Láska sa predsa nemeria darmi a obdarovávanie nie je súťaž kto z koho.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som vydedila, a ona nič netuší
Po čase som sa napriek všetkému snažila predsa len brať svatku takú aká je. Zvykla som si pomaly aj na jej vyzvedania pred každou udalosťou ohľadne darov, len aby ona kúpila lepší. Dokonca som si z nej pár krát urobila dobrý deň, keď som naschvál povedala niečo, čo som síce nemala v pláne darovať, ale bolo to dosť drahé, uletené, nezvyčajné a vedela som, že svatka ma bude chcieť predbehnúť stoj čo stoj. Vedela som totiž, že v niečom ma aj tak neprekoná. Pre Sašku som bola tou obľúbenejšou starou mamou práve ja.
Neviem, či ma to len moja dcéra chcela potešiť, keď mi to vravela, ale pravda bola, že ak si Saška vyberala ku komu pôjde na návštevu, bola som to väčšinou ja, nie svatka. Ani som sa nedivila. U mňa sa Saška mohla blázniť na dvore, behať, hrať sa so zvieratami, pomáhať mi v záhrade, ktorú veľmi obdivovala. U svatky nesmela hento, nemala dovolené tamto. Zato zakaždým musela odohrať niekoľko piesní na flaute aj pre svatkine susedky, ktoré chodili na návštevu a ktorým svatka Sašku predstavovala ako cvičenú opicu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Moja hrabivá nevesta opustila manžela aj dcéru a išla do lepšieho
Počas strednej školy si Saška chcela nájsť nejakú brigádu. Nič jej nevyhovovalo. Buď nemala na danú prácu vek alebo sa jej to krížilo s krúžkami. Svatka sa preto rozhodla, že jej bude prispievať päťdesiatimi eurami mesačne. Nebolo to veľa, ale pre mladé dievča dosť. A pre mňa ako dôchodkyňu taktiež. Preto ma zaskočila svatkina požiadavka, aby som prispievala rovnakou sumou aj ja. Nuž, ja som nemala nadštandardný dôchodok ako ona, musela som odmietnuť.
Svatka sa vtedy na moju adresu vyjadrila, že by som si radšej mala odpustiť nedeľné krémeše z cukrárne. Prospelo by to aj mojej postave a možno by som nemusela šetriť na jedinej vnučke. Urazilo ma to. Za prvé, ako by k tomu prišli ďalšie vnúčence, že jedno z nich dostáva niečo a ostatné nie. A za druhé, bolo to od svatky bezočivé.
Povedala som Anke, že k takej osobe veru už na návštevu neprídem. Radšej nakúpim tie moje obľúbené krémeše a zavolám všetky vnúčence na skvelý obed aj so zákuskom. Pretože na rozdiel od svatky viem prejavovať lásku a náklonnosť spravodlivo voči všetkým rovnako a nie len cez peniaze a dary.
Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.
Zdieľať na