Vždy som bol pokorný, k životu som pristupoval s úctou. Veľa som od neho nechcel a čo som chcel, to som aj dostal. Rodinu, slušnú prácu a pokoj v duši. Pred piatimi rokmi sa ale stalo niečo, čo môj život obrátilo úplne hore nohami. Odvtedy sa z môjho srdca úplne vytratila radosť.
V ten deň som sa vracal z porady v krajskom meste. Bol to deň ako každý iný, nebolo zlé počasie a ani ja som necítil väčšiu únavu ako inokedy. Jednoducho som ráno na svojej škodovke odšoféroval 50 kilometrov, odsedel si na porade sedem hodín, na benzínke vypil kávu a znovu sadol do auta, aby som sa dopravil domov.
Šoféroval som rád, vodičský preukaz som získal ešte počas vojenčiny. Vždy som jazdil zodpovedne, snažil som sa predvídať a bol som presvedčený, že jazdím dobre. Vlastne mi to aj všetci hovorili – vozila sa so mnou rada žena aj dcéra, problém nemali ani kolegovia. Nikdy som zbytočne neriskoval, bol som opatrný a za všetko hovorilo štyridsať rokov za volantom bez jedinej nehody.
Až do toho osudného dňa, ktorý by som najradšej vymazal zo svojho života. Presne tak, zo života, nie z pamäte, pretože si veľkú časť vôbec nepamätám. Na čerpacej stanici som si vypil kávu, sadol do auta a tešil sa, že onedlho budem doma. Bol začiatok októbra, počasie zodpovedalo typickému babiemu letu a končil sa pracovný týždeň. Robil som si chute na pivo a plánoval, že si večer so ženou pozrieme nejaký dobrý film a urobíme pekný večer. Uf, konečne piatok!
Cesta ubiehala pokojne, aj keď premávka bola dosť hustá. Počúval som rádio, spievala Jana Kirschner, a… potom mám zrazu výpadok. Neviem, čo sa stalo, pretože keď som sa prebral, bol som v nemocnici. Zlomené rebrá, vnútorné krvácanie, silný otras mozgu. Pri posteli sedela moja manželka a keď som otvoril oči, videl som, ako sa rozplakala. Nechápal som, nevedel som, kde som, čo sa deje. Bol som dezorientovaný a moje prvé slová boli: „Pustite ma, musím sa ponáhľať, zmeškám poradu.“
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Netušil som, že som za volantom pravdepodobne zaspal, prešiel do protismeru, a tam sa zrazil s autom, ktoré šoférovala 40-ročná mama dvoch detí. Bola na mieste mŕtva. Ja som utrpel ťažké zranenia, z ktorých som sa liečil pol roka. No fyzická bolesť nebola nič proti duševnej trýzni, ktorá ma čakala. Pravdu mi dávkovali postupne. Najskôr som sa dozvedel len o nehode, no ako som denne sledoval uhýbavé pohľady mojich blízkych, začal som tušiť, že vlastné upútanie na lôžko nie je to najhoršie, čo som spôsobil.
Keď mi povedali, že pri nehode vyhasol život mladej ženy, zrútil som sa. Vyrovnať sa so skutočnosťou mi musel pomáhať psychiater. No pravdu povediac, nevyrovnal som sa s ňou doteraz. Dodnes sa budím uprostred noci spotený, prenasledujú ma nočné mory, trpím depresiami. Keď sa mi narodila vnučka, zistil som, že sa bojím tešiť. Že to hádam už ani neviem. Za vlastnú radosť a pocit šťastia automaticky očakávam trest. Cítim sa previnilo aj za obyčajný slnečný deň, ktorý mi je dopriaty.
Rodinu tej ženy som navštívil hneď, ako ma prepustili z nemocnice. A ešte predtým som im písal. Prosil som ich o odpustenie a strašne som si želal, aby mi ho dali. No nereagovali a nechceli so mnou hovoriť ani pri osobnej návšteve. Chápal som to. Pre mizerný mikrospánok som pripravil dve dievčatá vo veku 15 a 13 rokov o milovanú mamu, muža o ženu. Ak by som sa z ich strany raz aj dočkal odpustenia, sám si to nikdy neodpustím.
Viem, že peniaze im drahú osobu nikdy nenahradia, no snažil som sa uľaviť svojmu svedomiu aspoň finančným vyrovnaním. Súd mi vymeral dva roky odňatia slobody podmienečne so skúšobnou dobou na tri roky. Na päť rokov som prišiel o papiere, ja však viem, že za volant už nebudem schopný sadnúť nikdy. Nočnou morou je pre mňa vôbec sadnúť do auta.
Nemôžem to vrátiť a ani neviem, čo by som urobil inak. Nemal som pocit, že som unavený, mikrospánok prišiel z ničoho nič, bez varovania. Tisíckrát som sa v duchu pýtal, prečo ja a prečo to skončilo takto. Prečo som prežil, a tá žena to šťastie nemala? Je ale šťastím žiť s takouto ťažobou na duši? Zabil som človeka a môj život už nikdy nebude taký, ako predtým. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že dobrý a spokojný život si už jednoducho nezaslúžim.
Zdieľať na