Nikdy sme nemali veľa peňazí. Žili sme skromne, z maminho platu sme veľmi vyskakovať nemohli. Otec sa od nás odsťahoval hneď po mojom narodení. Že sme chudobní som si uvedomoval aj v čase dospievania. Kým moji spolužiaci sa predbiehali v tom, kto bude mať aké tenisky, ja som bol rád, že vôbec nejaké mám.
Učenie mi tiež nešlo najlepšie. Mama ma dala aspoň na remeslo ako aj môjho brata Peťa. Ten však bol o niečo šikovnejší. Vyučil sa za zvárača a po škole si našiel dobrú robotu. Ja som sa po škole len tak pretĺkal. Sem tam nejaká brigáda alebo som pomáhal Peťovi. Zvyšok dňa som presedel s kamarátmi v našom miestnom pohostinstve alebo som hral automaty.
Môj život sa otočil o 180 stupňov po smrti môjho strýka. Pravdu povediac, veľa som o ňom nevedel. Nemal však deti ani manželku, a tak svoj majetok odkázal svojej sestre, mojej mame. Tá všetko rozdelila rovným dielom medzi mňa a brata. Aj keď si myslím, že by som si zaslúžil viac, však jemu sa darilo vždy lepšie. Prišiel som k peknej sedem cifernej sume peňazí – ako slepé kura k zrnu. Normálny človek by sa asi peniaze snažil zúročiť, odložiť na horšie časy alebo si vyriešiť vlastné bývanie. Ja som si začal svoje čerstvo nadobudnuté peniaze užívať ako sa patrí. Značkové oblečenie, kvalitný alkohol, automaty. Keď som išiel na záťah, všetci vedeli, že účet na konci potiahnem ja. A niekedy to boli horibilné sumy, čo sme dokázali za jeden večer minúť.
Konečne si ma začalo všímať aj ženské pohlavie. Kamarátov som mal všade, kam som prišiel. Poznali ma ľudia vo všetkých drahých podnikoch a hoteloch. A kde sú peniaze, tam sú aj pekné ženy. Pekné a túžiace uchmatnúť si z bohatého rybníka veľkých sumcov aspoň akú takú rybu. Na začiatku som ich striedal často. Ak ma s nejakou videli dlhšie ako mesiac, bol to rekord. Ale na druhej strane, ku svojim kamarátkam som bol vždy štedrý. Či to bola študentka z chudobnej rodiny, ktorá potrebovala peniaze na školu alebo zachovalá slobodná mamička, ktorá nevedela vyžiť z materskej.
Kamarát ma jeden večer zoznámil so svojou sesternicou Jankou. V našich kruhoch bola nová, čerstvé mäso. A bola iná ako ostatné. Také neskazené, milé dievča. To som si, ja somár, vtedy myslel. Ostali sme spolu cez noc. Ozval som sa jej aj na ďalší deň, potom na ďalší. Čas s ňou ubiehal akosi rýchlo a bezstarostne. Svoju novú lásku som starostlivo rozmaznával. Nové šaty, kozmetika, drahé reštaurácie. Janka nastavila ruku, Lukáš vybral peňaženku.
Nič však netrvá večne a aj naša láska s Jankou vydržala pol roka. Naše šťastie začalo odchádzať, keď som si začal uvedomovať, že peniaze sa samé od seba nerozmnožujú. Oči mi otvoril až brat. Dohováranie nepomáhalo a tak si ma jedného dňa počkal pred bytom a prinútil ma ísť s ním do banky. Tam mi povedali, koľko mám ešte na účte. Bola to terapia šokom. Teda pre niekoho by to bola. Nie pre mňa. Samozrejme, že som to tušil. Len som si nechcel pripustiť, že by som mal byť zasa chudobný. Jana sa so mnou rozišla, o chudáka nemala záujem. Miesto toho, aby som tých zopár desiatok tisíc korún, čo mi ostali ušetril, som celé dni trávil v pohostinstve medzi svojimi. Časom som nemal náladu na nikoho, a tak som čas trávil na automatoch. Tam aspoň na mňa nikto škodoradostne nepozeral ani sa mi nesnažil dohovárať.
Nájom som si tiež prestal platiť. Nemal som náladu a neskôr už som nemal ani z čoho. Skončil som na ulici. Nie je to také strašné, ako sa každému zdá. Bývam tak už 15 mesiacov, najhoršie je to v zime. Občas prespím na ubytovni, v lete stačí aj lavička a občas ma prichýli brat. Vďaka nemu môžem ísť občas na internet či písať svoj príbeh. Robotu nemám, kto by zamestnal bezdomovca. Mám pocit, že som zostarol o 20 rokov. Alebo skôr sa cítim ako pred dvadsiatimi rokmi. Chudobný chlapec, ktorý sa zasa len tak pretĺka. Sem tam nejaká brigáda alebo fuška u brata Peťa. Len sa nemám kam vrátiť, keď sa deň skončí.
Zdieľať na