Volám sa Jarmila, ale všetci moji blízki mi hovoria Mila alebo Milka. Požiadala som ich o to. Chcela som si takto vytvoriť novú identitu, striasť zo seba to ťažké bremeno z rokov minulých. Aj keď mám 45 rokov, horor, ktorý som prežila v minulosti, neprajem zažiť nikomu. Naučila som sa nehanbiť sa za to, čo sa mi stalo. Aj preto som sa rozhodla rozpovedať svoj životný príbeh aj vám, čitateľom tohto skvelého webu.
Narodila som sa ako jedno z dvoch detí. Okrem mňa mali rodičia ešte mladšieho brata. Bývali sme v menšom meste, kde sme mali rodinný dom. Na svoje ranné detstvo si pamätám celkom dobre. Bola som šťastné dieťa z pomerne dobre fungujúcej rodiny, ktoré malo množstvo kamarátov. Vynikala som najmä v športe, veľmi ma bavili preliezky a neskôr v škole gymnastika. Odmalička som počúvala, že som zdedila všetku krásu sveta. Nikdy som si však nejako extra pekná nepripadala alebo skôr, neriešila som to. Mala som predsa plnú hlavu hier a detského života.
Môj život sa však zmenil keď som mala 14 rokov a bola v deviatej triede. Otec jazdil na kamióne a mama bola v nemocnici, práve vtedy sa mi mal narodiť brat. Kvôli problémom však išla ležať o týždeň skôr. Veľmi som sa na bračeka tešila. Keďže ma nemal kto postrážiť, rodičia ma dali ku krstným rodičom, veď bývali iba o pár domov ďalej od nás. Mala som ich rada.
Oni deti nemali, neviem či ich mať nechceli alebo nemohli. Aj preto si žili na vysokej nohe. Častokrát cestovali k moru alebo za nákupmi do zahraničia. Krstnú som mala veľmi rada, bola krásna. Aj s krstným som mala dobrý vzťah, často so mnou žartoval, chválil ma, aká som šikovná a pekná a pravidelne mi venoval láskyplné objatia. Dnes mi je z toho nevoľno.
Počas môjho pobytu u nich išla krstná na dva dni preč spolu s kamarátkou. Zostali sme s krstným sami. Pamätám si, že som sa išla kúpať, avšak nebola tam pre mňa osuška, preto som na neho zakričala, či by mi ju mohol podať. Rukou som si zakrývala telo, pretože som sa trochu hanbila. Podával mi ju s tým, že jeho oči si ma premeriavali, dodnes si pamätám na ten pohľad. Keď som išla spať, tak sa ma spýtal, či mi môže prečítať rozprávku na dobrú noc. Zasmiala som sa a odvetila, že na také niečo som už veľká.
V noci som sa prebudila na to, ako leží pri mne a rukou mi prechádza po hrudníku. Nevedela som, ako reagovať a preto som nedala na sebe poznať, žeby som sa prebudila. Ráno akoby sa nič nedialo. Čakali ma raňajky a o noci nepadlo ani slovo. Odišla som do školy a celý deň myslela na udalosť z noci. Na druhý večer sa situácia zopakovala, avšak tentokrát ma hladil už v rozkroku. Spýtala som sa ho, čo robí. Spomínam si iba na nechutné „pssst“ a že sa mi to bude páčiť. Odvetila som, nech prestane, že sa mi to nepáči.
Nedal si ale povedať, otočil ma na chrbát a jednou rukou mi pridržiaval obe moje ruky. Bola som ako paralyzovaná, nechápala som, čo sa deje. Jeho druhá ruka skĺzla do rozkroku, veď viete kam. Po tvári mi išli slzy. V tú noc ma pripravil o panenstvo za asistencie mojich sĺz a prosieb, nech to nerobí, za asistencie mojich výkrikov, pretože to neskutočne bolelo. Ďalší deň som nebola schopná ísť do školy, iba som schúlená plakala v posteli. Krstný mi povedal, že ak o tom niekomu poviem, nikto mi aj tak neuverí a že naopak, má pripravenú vlastnú verziu.
Chcela som utiecť, nevedela som, čo mám robiť. V ten deň, sa ma opäť zmocnil. Na ďalší deň si pre mňa našťastie prišiel otec. Chcela som mu to povedať. Veľmi! Avšak, nedokázala som to. Nerozumela som tomu, mala som strach. Dnes viem, aká obrovská chyba to bola. Keď sa vrátila mama z pôrodnice, rodičia urobili po približne dvoch týždňoch oslavu na počesť príchodu môjho brata Jakuba na svet. Všetci sa výborne bavili, okrem mňa.
Nikto si nevšimol zmenu môjho správania. Rodičia ma poslali do pivnice po nápoje. Krstný sa ponúkol, že mi pomôže. Chcel len to jediné, avšak bola som pripravená bojovať. Povedala som mu, že ak sa o čokoľvek pokúsi, budem kričať. Márne. Pritiskol ma pri stenu, rukou mi zakryl ústa a pohotovo si rozopol opasok. Keď skončil, zobral kartón s malinovkou a mňa tam nechal. Ubolenú, vo vlastných slzách.
Viete čo je zvláštne? Že ma nikto neprišiel hľadať. Neviem, ako dlho som tam tak bola. V ten deň po oslave som sa odhodlala povedať o tom rodičom. Neuverili mi. Vraj som klamárka, že krstného poznajú celé roky a nikdy by ničoho takého nebol schopný. Naopak, vraj krstný im ešte predtým povedal, že som prišla k nim domov opitá a chcela som ho zviesť, vraj som mu dávala také návrhy, aké on ako dospelý chlap snáď ešte ani nepočul. Verili jemu a nie mne!
Udalosti potom mali rýchly spád. Vybrali mi internátnu školu, pretože som bola v ich očiach za fľandru. Domov som chodila najskôr každý týždeň, neskôr som chodila cez víkendy radšej k spolužiačkam či kamarátkam. Ďakujem Bohu, že som ich mala v tom čase viacero a tak som mohla svoj pobyt striedať raz u jednej a raz u druhej. Na vysokú školu som sa nedostala, kto by mi ju bol platil?
Popri strednej škole som brigádovala a snažila som sa čo najviac si ušetriť. Vyšlo mi to presne na lístok na vlak do hlavného mesta, nájomné na dva mesiace a občasnú teplú stravu. Zamestnala som sa pomerne rýchlo a za svojím životom som urobila hrubú čiaru. Odvtedy prešlo viac ako 25 rokov. Za celý ten čas som svojich rodičov videla iba párkrát, odvrhli ma. Dodnes navštevujem psychológa, môj manžel vie o mojom trápení a zaprisahala som sa, že svoje deti budem chrániť najviac ako viem. Nikdy nikomu nedovolím, aby im ublížil tak, ako bolo ublížené mne.
Zdieľať na