Ľubici Jenčíkovej z Dolnej Maríkovej, známej pod prezývkou Lubka Ovenka, sa podarilo zrealizovať niekoľko zo svojich nápaditých snov. Pani Ľubka je už na dôchodku, no je dôkazom toho, že sa toto obdobie nemusí zmeniť na čas pasívneho sedenia na gauči.
Spolu s Lubie Sutton vydali knihu Hore Maríkovú, ktorá spojila takmer celú dedinu a zdedený domček premenila na Chalúpku marikovských tradícií. Návštevníci sa tu môžu aspoň na chvíľku vrátiť v čase a uvidieť, ako žili naši predkovia. Možno inšpiruje aj vás, veď, na začiatku je vždy len nápad.
Ako sa zrodil nápad vydať knihu Hore Maríkovú?
Dcéra Lubie Sutton je fotografka. Prišla s nápadom pofotiť nejaké činnosti, ktoré boli súčasťou každodenného života na prelome 19. a 20. storočia. Z plánovaných piatich dobrovoľníkov z obce bolo nakoniec päť celodenných fotení, ktorého sa zúčastnilo okolo 50 dobrovoľníkov všetkých vekových kategórií od siedmych mesiacov, až po 82-ročného pána.
Vo fotení sme pokračovali aj v ďalšom roku. Po vytriedení sme fotografie rozdelili do kapitol, dodali texty, poviedky, spomienky (v spisovnej slovenčine, ale aj v marikovskom nárečí a skrátene aj v anglickom jazyku). Vlastne sme zachytili celý život v rodinách a susedstve. Na pokračovaní o celoročných zvykoch a mnohých ďalších zaujímavostiach pracujeme. Kniha sa stretla s veľkým úspechom, pretože zachytáva život v osadách na kopaniciach slovom aj obrazom.
Prečo je podľa vás dôležité uchovávať tradície?
Ľudia odchádzajú, na spomienky, ktoré boli z generácie na generáciu zachovávané ústnym podaním sa zabúda a našim potomkom už nebude mať kto priblížiť pravý život ich predkov. Preto treba uchovať každý kúsok odevu, každé náradie, každú spomienku.
Ktorú z nich by ste obnovili, keby ste mali tú možnosť?
Určite naše krásne ťahavé, hrdelné piesne – trávnice, ktoré sprevádzali život našich predkov na každom kroku. Pri každej činnosti, radosti aj žiali. Trojhlasné mužské spevy, ktoré sa tiahli z dolín a kopcov často po celom chotári. Niekto pri prácach na poli v čase oddychu začal spievať a o chvíľu sa pridávali ďalší a ďalší. Bolo to nádherné a som vďačná, že som tieto nikým nerežírované koncerty v detstve veľakrát zažila.
Čo si môžeme v súčasnosti odniesť z minulosti našich predkov? Je podľa vás dôležité odovzdávať svojim deťom zvyky, ktoré pomaly zapadajú časom?
Ľudskosť, čistotu, pohostinnosť. Úctu k životu, starým ľuďom, k vode, k prírode, k zvieratám. Silné rodinné putá. Posvätnosť daného sľubu, ktorý sa spečatil podaním ruky, nie písomnou dohodou. V odľahlých osadách si ľudia navzájom pomáhali, aj keď sa napríklad rodiny hnevali.
Ak prichádzala búrka a niekto nemal úrodu pod strechou, všetci išli pomáhať. A keď prácu ukončili, hnevali sa ďalej. Poznám z detstva príbeh o neznášanlivom susedovi, ktorý sa hneval a robil prieky všetkým osadníkom. No v čase núdze sa zomkli a pomohli jemu a takisto on rodine, ktorá sa ocitla v núdzi.
Čo sa týka odovzdávania zvykov, určite to dôležité je. Deti sa rady zapájajú do zachovania zvykov, je to pre ne také zaujímavé rozptýlenie a zároveň sa učia ich podstate. Každý z nich mal svoje opodstatnenie.
Ktorá príhoda z detstva vám utkvela v pamäti?
Dedkova kobyla. Tá sa splašila aj s vozom a utekala kľukatou kamennou uzučkou cestou. Ja som ako štvorročná stála uprostred cestičky, fascinovaná koníkovou vlajúcou hrivou a chvostom. Akoby sa vznášala vo vzduchu. Márne na mňa dedko z diaľky volal, aby som sa vyhla, vnímala som iba cválajúceho koníka. Predo mnou doslova zabrzdil a zastavil sa. Sklonil hlavu, aby som ho mohla pohladiť.
Ako vznikla Chalúpka marikovských tradícií?
Po príbuznej som zdedila dreveničku v pôvodnej architektúre, ktorá má už takmer 150 rokov. V tej som zriadila Chalúpku marikovských tradícií, také mikromúzeum. Všetko je usporiadané tak ako bolo v našich skromných starých domčekoch v Marikovej koncom 40. rokov 20. storočia. Maminka folkloristka nám počas života zozbierala viac ľudových odevov. Mužských, ženských aj detských, do ktorých som obliekla figuríny a sú k nahliadnutiu všetkým záujemcom, ktorí prichádzajú pozrieť, ako žili naši predkovia.
Načo sa dnes využíva? Ako návštevníci reagujú na túto chalúpku?
Chalúpku využívajú aj základné školy ako učebnú pomôcku. Deti veľmi zaujíma výklad a uvítajú, že si na veci v chalúpke môžu siahnuť prípadne ich vyskúšať. Milovníci histórie, ale aj rodáci, ktorí žili v Marikovej do chalúpky vodia často aj svoje vnúčatá. Návštevníci v strednom veku pri pohľade na mnohé veci zaspomínajú na čas strávený na dedine u starých rodičov.
Klienti z domova seniorov radi prídu pospomínať a odovzdávajú nám vzácne spomienky. Posedíme pri bylinkovom čaji, zemiakových plackách, zdržia sa aj niekoľko hodín. Dostávame samé pozitívne reakcie, najviac sú fascinovaní návštevníci zo zahraničia – Taliansko, Kanada, Nový Zéland, Anglicko, Česká republika aj Rakúsko. Mimoriadne si cenia dobové listiny a staré fotografie. Zaujímajú sa aj o regionálny dialekt, ktorý je veľmi špecifický.
Ste naozaj veľmi aktívna, na sociálnej sieti ste založili skupinu Cestovanie a turistika po päťdesiatke. Čo vám priniesla táto skúsenosť?
Moja prvá myšlienka bola dodať odvahu a povzbudiť ľudí v zrelom veku, ktorí nie sú jazykovo vybavení, aby sa neobávali cestovať do zahraničia aj bez cestovky. Porozumieť sa dá všade. Precestovala som mnohé krajiny s minimom slov v angličtine a všade som sa dorozumela. Na mnohých historických miestach som si v prípade dostupnosti zapožičala audiotechniku v ruštine a porozumela som takmer všetkému.
Keď sme mohli cestovať, členovia facebookovej skupiny si navzájom predstavovali zaujímavé miesta, výhody rôznych spôsobov cestovania, oznamy o zľavách. Viackrát sa utvorili skupinky z jednotlivcov a spoločne absolvovali výlety po Slovensku a v zahraničí.
Svojou chuťou do života môžete inšpirovať ostatných. Čo by ste odkázali všetkým seniorom?
Treba si nájsť zmysluplné vyplnenie života. Dôchodkový vek je krásny, nič nás už nenaháňa, všetko, čo robíme, môžeme vykonávať s láskou, radosťou a nadšením. Treba čítať literatúru, byť v kontakte s ľuďmi aj na sociálnych sieťach, zavrhnúť negatívne myšlienky. Cestujte. Využívajte chvíle v prírode.
Pri turistike, cestovaní, cyklistike oslovujte aj neznámych ľudí, prehoďte s nimi pár milých slov, dajte im úsmev, a tak spríjemnite deň nielen im, ale aj sebe. Úsmev a dobré slovo nás nestojí nič. Venujte sa vnúčatám. Nepodplácajte ich, nenoste im dary, dávajte im zážitky.
Vnúčatá si nebudú pamätať či a kedy dostali pár eur od starých rodičov. Ale nikdy nezabudnú na bláznivé zážitky, ktoré s nimi robili starí rodičia. Nehrešte a nevychovávajte ich, na to majú rodičov. Milujte ich a trochu aj rozmaznávajte, do konca života vás budú mať vo svojom srdci. Nebuďte ufrflaní. Všetkých nás bolí, všetci zabúdame, rozbíjame, rozsýpame. Patrí to k veku, berte to s humorom. Veľa a často sa smejte.
Zdieľať na