Nikdy by som si nemyslel, že sa ocitnem v takejto situácii. Že budem písať príbeh o tom, ako som sa zahľadel do frajerky vlastného syna. Znie to ako lacná telenovela alebo zvrhlý film, ale mne sa to deje. A hanbím sa za to.
Volám sa… vlastne, radšej nie. Mám 51 rokov, žijem v Žilinskom kraji. Som ženatý, s manželkou sme spolu viac než štvrťstoročie. Máme jedného syna, má 23 rokov, jeho meno tiež nechcem uviesť. Som naňho hrdý. Náš vzťah bol vždy priateľský, otvorený. Mali sme pocit, že si môžeme povedať všetko. Až doteraz.
Keď mi prvýkrát predstavil svoju priateľku Lenku, bola pre mňa len „tá nová“. O tri roky staršia ako on, štíhla, prirodzene pekná, s jemným hlasom. Vyžaroval z nej pokoj, ktorý dnes človek málokedy cíti. Bola iná než všetky jeho predošlé. Sálala z nej ženskosť.
Spočiatku som to nijako nevnímal a celé som to bral normálne. No časom, ako k nám chodila častejšie, začal som si všímať detaily. Ako sa smeje. Ako si zapletá vlasy, keď je nervózna. Ako sa na mňa občas pozrie a chvíľu drží pohľad, než ho odvráti. A tam sa to začalo. Niečo vo mne sa pohlo.
Zo začiatku som si to odmietal priznať. Lenka bola predsa frajerka môjho syna. Ale čím častejšie k nám chodila, tým viac som sa pristihol, ako ju pozorujem. Dával som si viac záležať na tom, ako vyzerám. Parfum, lepšie tričko, žiadne roztrhané tepláky. Keby ma moja žena sledovala pozornejšie, asi by si všimla, že sa mením. Ale ona bola ponorená do svojich svetov, domácnosti, telky a záhradky.
A potom to prišlo – sny. Tak živé, tak erotické a odvážne. V nich je Lenka mojou ženou. Nie milenkou na jednu noc, ale ženou, ktorú túžim držať v náručí. Sme na chate, kde praská oheň, ona sedí oproti mne len v košeli, bosá, usmieva sa. Pritiahnem si ju k sebe, bozkávam jej krk, ona sa ku mne túli. Inokedy sme v sprche, voda po nás steká, hladím jej pokožku, ona mi šepká, že som ten, ktorého si skutočne želá. A ja sa budím celý spotený, zmätený a znechutený sám zo seba.
Medzi mnou a Lenkou nikdy nepadlo nič nevhodné. Nikdy som jej nič nepovedal. Boh ma chráň. Ani by som si to nedovolil. No všímam si, že sa na mňa pozerá inak. Odrazilo sa to najviac tento rok v marci, keď som na MDŽ dal manželke čokoládu a jej malú kytičku. Vtedy mi povedala, že je to veľmi galantné a že mám v sebe niečo, čo dnešným mladým chýba. Stiahlo mi hrdlo. Chce ma? Je to len v mojej hlave? Alebo si naozaj všíma, že sa pri nej správam inak ako predtým?
Vzťah s manželkou sa medzičasom zmenil. Už nie sme partnermi, skôr spolubývajúcimi. Ona to možno ani nevníma. Ale ja sa pri nej cítim vzdialený, chladný, možno aj vinný. Začal som sa jej vyhýbať v posteli, zrazu ma neláka dotýkať sa jej. A ona to, zdá sa, akceptuje. Nehovorím, že sa neľúbime, ale nie je tam vášeň.
Syn si nič nevšimol. A keby aj hej, neverím, že by mu to napadlo, je to dobrý chlapec. Dôveruje mi. To je na tom to najhoršie. Že by som mu nikdy nechcel ublížiť. Som v pasci. Nemôžem nič urobiť, nemôžem to nikomu povedať. Ani psychológovi, lebo by som sa zrútil pod vlastnou hanbou. Som muž v strednom veku, ktorý šialene túži po frajerke vlastného syna. Dúfam, že tento ošiaľ, ktorý trvá už dlhé mesiace, čoskoro pominie.
Zdieľať na