Volám sa Michaela a pomaly sa približujem k štyridsiatke. Chcem sa s vami podeliť o svoj príbeh, ktorý nedokážem vnímať inak ako desivú nočnú moru. Aspoň na chvíľu sa tak možno zbavím pocitov nekonečného smútku a bezmocnosti.
V spoločnom živote s mojím manželom Jurajom bolo všetko ako z rozprávky. Náš vzťah bol plný lásky, plánov do budúcnosti a spoločných snov. Veď aj priatelia o nás často hovorili: „Vy dvaja si už rozumiete aj bez slov.“ V jedno septembrové popoludnie sa však, žiaľ, všetko zmenilo.
Cestovali sme na víkendový výlet, na ktorý sme sa obaja mimoriadne tešili. Preto ani len v najhoršom sne sme nečakali, čo sa nám stane. Z ničoho nič sme havarovali. Doteraz si to nedokážem vysvetliť, veď manžel bol vynikajúci šofér s dlhoročnými skúsenosťami za volantom. Už sme sa blížili k nášmu cieľu, keď sa nám výdatný dážď a mokrá vozovka stali takmer osudnými.
Táto nehoda v sekunde zmenila náš svet. Napriek hrozivo vyzerajúcemu vraku auta pri mne stáli azda všetci svätí. Juraj však už toľko šťastia nemal – utrpel vážne poranenia chrbtice aj hlavy. Po dvoch týždňoch v kóme sa síce zobudil, ale zostal ochrnutý na obe dolné končatiny a zároveň na ľavú časť tela. Zasiahnuté mal aj rečové centrum, čo znamenalo, že sa zrazu musel odznova učiť rozprávať. Prijať správu, že už nikdy nebude chodiť, však nedokázal.
Prvé dni po návrate domov boli ako nekonečný zlý sen. Napriek svojej vlastnej bolesti a šoku, som Juraja odmietla opustiť. Sedela som pri jeho posteli každý deň, držala mu ruku a snažila sa nájsť slová, ktoré by aspoň trochu zmiernili jeho bolesť. Juraj však prechádzal chirurgickými zákrokmi a náročnou rehabilitáciou. A čo bolo ešte horšie – výsledky sa nedostavovali. Bolo ťažké vidieť muža, ktorého som milovala, ako bojuje so svojou novou realitou.
Samozrejme, bolo to pre neho vyčerpávajúce fyzicky aj psychicky. Ale spýtal sa niekto mňa, ako to celé znášam? Aj ja som musela čeliť vlastným obavám a smútku. Moje podlomené duševné zdravie sa takisto nedokázalo spamätať z toho, že sa všetko zmenilo.
Od nehody prešli tri roky. Žijem s mužom, ktorého som kedysi milovala, ale dnes je pre mňa skôr záťažou. Napriek všetkému ho však nedokážem opustiť. Vidím, ako mi deň čo deň chradne pred očami. Tak veľmi by som si chcela užívať život, ale svedomie mi to nedovolí. Žijeme len z môjho príjmu, čo vonkoncom nie je jednoduché. Môj život sa obmedzil na prácu na polovičný úväzok a na starostlivosť o neho. Chcem byť silná, ale je to mimoriadne náročné. Častokrát sa prichytím pri myšlienkach, koľko ešte vydržím takto žiť.
Zdieľať na
Zdieľaní