Na prvý pohľad pôsobí ako každé iné opustené mesto. Prázdne ulice, rozpadnuté domy, ticho, ktoré prerušuje len vietor. No pod povrchom sa skrýva niečo oveľa temnejšie. Miesto, kde sa kedysi ozýval smiech detí a rachot banských strojov, dnes dýcha neviditeľným nebezpečenstvom. Vraj je to jedno z najtoxickejších miest na svete – a predsa sa tam raz do roka vracajú ľudia, ktorí ho museli opustiť.
Tým miestom je Picher v Oklahome – bývalé banské mesto, ktoré sa z rozkvitajúcej komunity premenilo na mesto duchov. Kedysi symbol prosperity, dnes varovanie pred tým, čo sa môže stať, keď človek podcení silu prírody a následky vlastnej činnosti.
Mesto, ktoré vyrástlo takmer cez noc
Začiatkom 20. storočia sa pod zemou v oblasti severovýchodnej Oklahomy našli bohaté ložiská olova a zinku. Ťažba priniesla pracovné príležitosti, peniaze a nádej. Rodiny sa sťahovali do oblasti v tisícoch a mesto rástlo neuveriteľným tempom. Do roku 1920 tu žilo takmer 10 000 obyvateľov a bane pracovali na plný výkon.
Pod mestom sa však postupne vytvorila sieť tunelov a obrovských podzemných dutín. Na povrchu však rástli gigantické kopce banského odpadu, ktorý sa hromadil po spracovaní rudy. Deti sa na týchto sivých kopcoch hrávali, šmýkali sa po nich a brali ich ako prirodzenú súčasť svojho života. Miestne deti si dokonca vyslúžili posmešnú prezývku „chat rats“ – odpadové potkany. Nikto však netušil, aké nebezpečenstvo sa v týchto haldách skrýva.
Jed, ktorý prenikol do nielen do vody
Po roku 1926 začala ťažba postupne upadať. Rodiny sa sťahovali preč a do 60. rokov počet obyvateľov výrazne klesol. V roku 1967 sa ťažba definitívne zastavila a spolu s ňou aj čerpanie vody z baní. Podzemné priestory sa začali zaplavovať vodou kontaminovanou vysokými koncentráciami ťažkých kovov – olova, zinku, železa, niklu a kadmia. Táto toxická voda presiakla do miestnych potokov a pôdy. Nebezpečenstvo už nebolo len pod zemou – bolo všade.
V polovici 90. rokov zdravotníci otestovali deti žijúce v meste. Výsledky boli šokujúce: približne 35 percent z nich malo nebezpečne vysoké hladiny olova v krvi. Následné testy pôdy na školských ihriskách a v škôlkach potvrdili rozsiahlu kontamináciu. Situácia bola tak vážna, že federálne úrady rozhodli o povinnej evakuácii a odkúpení nehnuteľností.
Mesto na pokraji kolapsu
Nebola to však len kontaminovaná pôda. Pod povrchom zostalo viac než 1 400 opustených banských dutín. Kontaminovaná voda postupne narušila ich opory a celé územie sa stalo nestabilným. Hrozilo, že sa zem pod mestom prepadne a pohltí všetko, čo na nej stojí.
Proces vysťahovania bol pomalý, no nevyhnutný. Poslední obyvatelia odolávali až do roku 2008, keď mesto zasiahlo ničivé tornádo, ktoré zničilo 160 domov a pripravilo o život šesť ľudí. To bol posledný úder. Do roku 2013 bolo mesto oficiálne zrušené ako samospráva. Picher prestal existovať ako živé miesto na mape.
Jedna noc v roku, keď sa mesto prebudí
Každý rok začiatkom decembra sa bývalí obyvatelia vracajú späť. Ulice, ktoré väčšinu roka zívajú prázdnotou, sa na jednu noc naplnia svetlami, smiechom a hudbou. Koná sa tu vianočný sprievod – symbolické stretnutie tých, ktorých domovy pohltila toxická minulosť. Ľudia sa stretávajú, spomínajú, jedia, pijú a spievajú. Niektorí nosia mikiny s nápisom „Chat Rats“ – kedysi to bola urážka, dnes znak hrdosti a spolupatričnosti. Na chvíľu sa zdá, akoby sa čas zastavil a mesto opäť žilo. Potom sa však noc skončí. Svetlá zhasnú. Ľudia odídu. A ticho sa vráti.
Príbeh Picheru je viac než len história jedného mesta. Je to varovanie. Pripomienka toho, že prosperita môže byť krátkodobá, no následky ľudskej činnosti môžu pretrvať celé generácie. Jed, ktorý prenikol do pôdy, vody a krvi detí, nezmizne zo dňa na deň. Pod prázdnymi ulicami stále leží toxické dedičstvo minulosti. A hoci sa ľudia raz do roka vrátia, aby si pripomenuli svoje korene, mesto samotné už patrí minulosti.
Zdieľať na