Kto je ochotný považovať chorobu, dokonca ťažkú, za niečo dobré? Takáto otázka môže viesť k tomu, že toho, kto ju položil, považujeme za provokatéra. To je pochopiteľné. Choroba si nás nájde tam, kde sme. Avšak prežívať ju môžete dvojako. Ako nepriateľskú okolnosť, alebo naopak ako veľkú a nezaslúženú príležitosť učiť sa.
Zhodnotiť potenciál, ktorý všetci máme, môže pomôcť lepšie čeliť problémom a utrpeniu. Choroba sa môže zmeniť vo výzvu k rastu, k odhaleniu nových schopností, na stanovenie cieľov a na zhodnotenie toho, čo je pre nás dôležité. V Číne pred tisíc rokmi vymysleli ideogramy, ktoré sa v našom prepisu stávajú slovom wej-ťi. Toto slovo obsahuje dva koncepty – krízu a rozhodujúci bod zmeny. Dnes rastúci počet štúdií ukazuje, že sa človek nemusí tešiť dobrému zdraviu, aby sa cítil v pohode a mal dobrú kvalitu života.
Ako vplýva choroba na kvalitu života človeka?
Problematická udalosť, ako je choroba, môže mať rôzne dopady na pohodu a na kvalitu jeho života. Môže sa na ňu pozerať negatívne, ako na zdroj hrozby a nebezpečenstva, alebo pozitívne, ako na výzvu. Choroba môže mať v sebe mať takýto potenciál. Môže pomôcť človeku dostať sa do takej situácie, že je schopný lepšie čeliť ťažkostiam a utrpeniu.
Už dve alebo tri desaťročia dodávajú štúdie v oblasti pozitívnej psychológie vedecký dôkaz tejto koncepcie. Choroba má, rovnako ako iné traumatické zážitky, tú schopnosť, že v človeku odhalí pozitívne hodnoty a zdroje. Dá sa považovať za dve strany tej istej mince. Jedna je charakterizovaná bolestnými skúsenosťami – počiatočná fáza diagnózy a liečby. Druhá zahŕňa pozitívne aspekty vyplývajúce z počiatočnej krízy.
Lekár by mal prinášať nádej
Situáciu osoby s chorobou ako je rakovina, ale nielen tou, si môžeme predstaviť ako vstup do tmavého tunela a beznádeje. V posledných 30 až 40 rokoch sa ale na konci tunela začalo ukazovať svetlo a začiatok novej cesty. Stále častejšie si sú chorí vedomí tejto perspektívy. Pokiaľ ide o lekárov, potom diagnózu a terapiu musí sprevádzať pozornosť voči subjektívnej skúsenosti pacienta v zhode s emotívnymi, ale aj kognitívnymi a motivačnými aspekty.
Tak sa vzťah pacienta k lekárovi môže stať zásadným zdrojom prispievajúcim k uľahčeniu procesu uzdravovania a ku konštruktívnemu spolužitiu s chorobou. Lekár musí byť aj nositeľom nádeje, ktorú môžeme považovať za katalyzátor uzdravovania.
Čas na odhalenie citov
Nádej znamená presvedčenie, že možno nájsť cestu, ako účinne čeliť problému. Nezamieňajme to ale s optimizmom, s pozitívnym myslením, ani s ilúziou. Rozvoj vedomej nádeje je reálny proces a prispieva k nemu aj vytváranie vzťahu medzi lekárom a pacientom.
Za každým chorým je aj rodina, ktorá tiež trpí. Aj členovia rodiny potrebujú pozornosť a výchovu k tomu, ako podporovať svojho drahého aj z psychického hľadiska. Choroba rodinného príslušníka môže byť príležitosťou, ako odhaliť významné hodnoty, city, nájsť nové role.
Zdieľať na