Minule sme sa rozprávali o základoch fungovania stredovekého Prešporku, o tom, nakoľko náročné bolo stať sa mešťanom, aké boli v tej dobe sociálne rozdiely a spomenuli sme aj vážených občanov mesta, akými boli richtár či kapitán mestskej stráže.
Dnes vám navrhujem nahliadnuť do odvrátenej stránky života Prešporku, zoznámiť sa s jeho kriminálnymi živlami a nakuknúť do miest, ktorým sa vám vrelo odporúčam vyhnúť, ak sa náhodou prenesiete v čase do stredoveku.
Krčmy
Rovno si poznačte 3 adresy: hostince “U divocha” a “K modrej hviezde” na Dlhej ulici (dnes Laurinská a Panská) a mestský výčap vína v “Zelenom dome” (na rohu Zelenej ulice a Hlavného námestia). Presne tieto miesta odporúčam pri potulkách stredovekom obísť stranou.
V Prešporku sme mali niekoľko krčiem, hostincov a viech a už vtedy ich obyvatelia rozlišovali na panské, kam chodili bohatí a šľachta, meštianske pre bežnejšie obyvateľstvo a potom krčmy pre najchudobnejšie obyvateľstvo, kde ste natrafili na rôzne živly.
Tak napríklad za susedným stolom s vami mohol sedieť husita a známy výtržník Janko Fóghauzer. Prvý prídomok jasne naznačuje, že ide o vojaka slúžiaceho v husitských vojskách a vieme, že tieto oddiely v Uhorsku nemali práve dobrú povesť.
Celkovo partičky žoldnierov či vojakov dokázali byť pekne nepríjemní nielen v období vojny, ale aj v období mieru. Aj keby sa vám pošťastilo neprilákať na seba ich pozornosť svojím zvláštnym oblečením či výslovnosťou, sedieť v ich blízkosti by znamenalo riskovať nielen rozliate víno, ale aj schytanie nečakanej rany, keď sa strhne bitka medzi opitými.
Vidím ale, že patríte medzi dobrodružné povahy a moje varovanie vás vôbec neodradilo od návštevy týchto hostincov. Chápem vás, ale, prosím, aspoň sa posaďte čo najbližšie k východu a v žiadnom prípade neberte do rúk kocky.
Podvodníci a falošní hráči
Kocky boli v stredoveku najobľúbenejšou hazardnou hrou, a tak sa našli podvodníci, ktorí to využili. Najčastejšie sa prejavovali tým, že do hry vkladali falošné mince, menej používali na hru cinknuté (upravené) kocky. Ale nemali problém aj s prepadmi, bitkami či vraždami. Fungovali ako jednotlivci, ako napríklad Falošný hráč Janko (1437) či celé bandy falošných hráčov ako Michal Preuz s Tomášom Vešom (Bešom).
Obzvlášť nebezpečný bol Martinko z pivovaru zvaný Klein (čiže Malý), Juraj Kramer zvaný beznosý a v neposlednom rade obávaný násilník a falošný hráč, Kramerov spoločník, Hanuš Weiss (Biely) s veľkou jazvou pod okom, ktorý zabil vo Viedni pekárskeho tovariša.
Už zo strohého úradného popisu vidno, že s týmito ľuďmi sa neradno zahrávať, takže keď uvidíte zjazvených ľudí, čo vyťahujú kocky, rovno zdrhajte. Rovnako ako keď započujete mená: Fricko z Ranzágu, Matej zo Šoproňu, Hanuš Vógel z Eberspergu, Jurík z Moravy či Henrich Páderknecht – kúpeľník.
Miesta pochybnej povesti
Skoro som zabudol, ďakujem Henrichovi za pripomenutie. Ďalšie veľmi dôležité a takisto nebezpečné miesto boli verejné kúpele, nevestince a vyhlásené domy. Kúpele tak ako hostince mali rôzne povesti a účely zriadenia. Poznáme špitálne kúpele, ktoré vznikli pri nemocniciach s cieľom starostlivosti o chorých a biednych v špitáloch. Najstarší z takýchto kúpeľov sa nachádza v Prešporku, vonku za mestskými hradbami v blízkosti dnešnej Špitálskej, a pochádza z roku 1309.
Ďalším typom sú verejné kúpele, ktoré na rozdiel od špitálnych naplno uspokojovali potreby obyvateľov a návštevníkov mesta. Poskytovali pestrú škálu služieb. Popri kúpaní to bolo holenie, strihanie vlasov, trhanie zubov, púšťanie žilou, ošetrovanie menších rán a v neposlednom rade poskytovanie telesných rozkoší. Hlavne pre túto poslednú službu sa kúpele nie veľmi líšili od nevestincov.
Och joj, toto som vám nemal hovoriť. Už vidím ten zvedavý lesk vo vašich očiach. Áno, v Prešporku sme mali aj nevestince. Predstavitelia moci síce proti prostitúcii bojovali, ale viete, ako to chodí, kde sa točia denáre, tam to bude prekvitať. A tak často miesta s pochybnou povesťou vlastnilo mesto alebo samotný richtár. Ďalšími vlastníkmi trebárs prešporských verejných kúpeľov boli aj bohaté meštianske rodiny, klariské rehoľníčky či hradný kastelán.
Reguláciu daného nevšedného podnikania zabezpečilo zavedenie verejných domov. V Prešporku existovali legálne nevestince a nelegálne vyhlásené domy v súkromnom vlastníctve. Spravidla sa tieto prevádzky nachádzali na predmestiach mimo hradieb. Napríklad jeden z mnohých vyhlásených domov sme mali v stredoveku na konci Obchodnej ulice, kde ústí na Kollárovo námestie.
Takže verejné domy existovali, denáre z nich zohrievali mešce richtára či ďalších významných občanov, a to hlavné, čo tam lákalo návštevníkov, bolo absolútne mimo zákona. Z Kódexu taverníckeho práva vieme o vysokých trestoch za cudzoložstvo a prostitúciu. Hlavne sa to týkalo žien, ktoré navádzali svoje dcéry na prostitúciu. Takéto previnenie stihol trest upálenia na ohni alebo rozštvrtenie. A staré ženy, ktoré navádzali na prostitúciu panny a mladé ženy, boli zviazané do vreca a utopené v rýchlo tečúcej vode.
Od prostitúcie bolo ku kriminalite vždy blízko a výnimkou nebol ani stedoveký Prešporok. Tak napríklad dve sestry prezývané Sestričky zo Steinesdorfu – prezývka Sestričky bola podľa všetkého zástierka prostitúcie – sa objavili na jednom zo zoznamov jarmočných zlodejov.
Najnebezpečnejšia časť Prešporku
Už si môžeme vydýchnuť a vrátiť sa do mesta, kde nájdeme krásne hlavné námestie považované za najkriminálnejšiu časť stredovekého Prešporku. Práve tu sa mestský život prejavoval najviac počas trhov, jarmokov či iných slávností. Tieto udalosti boli dobrou príležitosťou zarobiť si nielen pre kupcov či remeselníkov, ale aj pre rôzne deklasované živly.
Hurhaj a tlačenica, ktoré sprevádzali takéto podujatia, potlačili ostražitosť obyvateľov a tí sa stali ľahšou korisťou pre rôznych príležitostných či potulných zlodejov.
Jarmoční zlodeji
Keďže v tej dobe odevy ešte nemali vrecká, nemôžem pomenovať týchto zručných mladíkov a ženy kapsármi. Ich, remeslom bolo odrezávanie mešcov s peniazmi, ktoré sa vtedy nosili priviazané na opasku. Avšak nielen to. Obchodníci museli byť stále v strehu, keďže sa kradlo aj súkno, oblečenie, obuv, remeselnícke výrobky a náradia, potraviny aj ovocie a zelenina. Zlodeji to potom predávali židovským obchodníkom a krčmárom, ktorí na tom tiež dobre zarábali.
Mestá systematicky bojovali proti tomuto javu jarmočných zlodejov. Viedla sa evidencia, zapisovali sa ich mená, prezývky a charakteristické črty. Tieto zoznamy si často navzájom posielali. Zachoval sa nám jeden z mesta Prešporka datovaný približne na rok 1437. Všimnite si, akú pestrofarebnú škálu remesiel a pôvodu dotyčných zachytáva:
Zlodej Kalbein (teľacinka), Toník zvaný Kúpelník, Michal Ziegelknecht (tehliarsky nádenník) s jedným uchom, Henzel Janko Marchegu a Schtutfaul (lenivé stehno) chodiaci o barlách. Natrafíme tu aj na pomerne veľké zastúpenie manželských kriminálnych duetov, ako napríklad Jansen zvaný Červený a jeho žena Kunigunda, jednooký Mikuláš a jeho žena, Schiltendorferová a jej muž Hans, Hans Majer z Klosterneuburgu so ženou Margarétou a istá Nessová odsúdená vo Viedni a jej druh Václav z Obernbergu.
*****
Aby sme boli féroví, zločinu sa dopúšťali všetky spoločenské vrstvy. V tej dobe človeka mohli odsúdiť za krivé prísažníctvo, cudzoložstvo, krvismilstvo, velezradu, majetkové trestné činy, ale aj za nesplnenie sľubu alebo urážku na cti – nactiutŕhačstvo.
Pokiaľ som vás ešte od cestovania v čase neodradil, nabudúce navrhujem pozrieť sa na život hlavnej postavy spojenej so stredovekým trestným právom – prešporského kata.
Zdieľať na