Vždy som túžila mať dve deti. Cítila som, že moje materinské srdce je príliš veľké na to, aby sa doňho zmestil len náš Janko. S manželom sme ho mali neskoro. Nemohla som otehotnieť, a až vtedy, keď sme sa zmierila s tým, že budeme bezdetní, sa mi podarilo počať. Janíčko ani nevyrástol z plienok, keď sme sa začali snažiť o „výrobu“ jeho súrodenca. No ten akosi neprichádzal.
„Milan, čo keby sme si ďalšie dieťatko adoptovali? Veď na svete je toľko detí, ktoré vyrastajú bez rodičov. Mohli by sme im pomôcť!“ navrhla som jedného večera manželovi. Spočiatku bol proti. Avšak postupom dlhých, zimných večerov čoraz častejšie sám otváral tému adopcie dieťatka. Keď sme si podávali žiadosť na adopciu, Janko mal päť rokov.
Rozhodli sme sa, že to nikomu nepovieme. Ani najbližšej rodine. Vedela by som, ako by na to reagovala moja mama, rodená pesimistka. Tá by mi z rukáva vysypala všetky negatívne príbehy o tom, čo môže vyviesť adoptované dieťa. Akoby to vlastné taktiež nemohlo zísť na šikmú plochu.
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Po dvoch rokoch sa na nás usmialo šťastie. Informovali sme o tom len sedemročného Janka, ktorý spolu s nami išiel pozrieť svoju trojročnú sestričku Lenku. Rómske dievčatko, ku ktorému sa život nezachoval férovo. Otec ju bil odmalička, mama čakala ôsme dieťa, pričom sa nevedela postarať sama o seba, nieto o deti, ktorých bolo ako maku.
Vedela, že Lenku by nečakal jednoduchý život. Preto súhlasila s adopciou. Nikdy som sa s ňou osobne nestretla. Až po rokoch, keď sa z Lenky stala dospelá žena, som sa dozvedela, aký príbeh nesie jej biologická rodina.
Janko sa do sestričky Lenky zamiloval. S manželom sme boli rozhodnutí a Janko len potvrdil správnosť nášho rozhodnutia. Usporiadali sme rodinnú oslavu na ktorej sme chceli celej rodine predstaviť našu dcéru. Asi sme si to dobre nepremysleli, pretože reakcie na Lenku boli rozpačité. Mama plakala, vyčítala nám to, že sme sa s ňou neporadili. Jedine moja stará mama ma chápavo pohladila po ruke.
Vzdychla som si, ale vedela som, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Postupne si všetci zvykli. Paradoxne najviac si získala srdce mojej mamy, ktorá by za ňu aj dýchala. Bola jej jedinou vnučkou, ktorá odzbrojovala ľudí svojou bezprostrednosťou, a raz-dva rúcala akékoľvek predsudky.
Mohlo by vás zaujať: Najčítanejšie pravdivé príbehy roka: Týchto 5 vás počas roka zaujalo najviac
Janko mal s Lenkou vždy dobrý vzťah. Pravdaže, počas puberty medzi nimi dochádzalo k častejším nepokojom, no nebolo to nič strašné, čo by sa nedalo vyriešiť. Lenka vyštudovala zdravotnícku školu, i keď neraz prišla domov z praxe s plačom. Zopár pacientov sa odmietlo dať ošetriť „čiernou“ sestričkou. Lenka sa však obrnila a naučila sa nereagovať na posmešky. O to húževnatejšie sa púšťala do štúdia a my sme boli na ňu právom hrdí.
Keď skončila strednú školu, rozhodla sa vyhľadať svojich biologických rodičov. Nebolo to jednoduché. Trhalo mi to srdce, pretože som sa bála, že ju stratím. Sama dcéra ma však ubezpečila o svojich pocitoch: „Mama, ty si vážne myslíš, že ťa prestanem milovať len preto, že nájdem ženu, ktorá ma porodila? Ty si moja jediná skutočná mamina, nezabúdaj na to!“ Svoju biologickú matku našla. Stala sa z nej kôpka nešťastia, ktorá o Lenku nemala záujem.
Pýtala si od nej peniaze, a to bolo všetko. Lenka sa vrátila domov z plačom. Vraví sa, že krv nie je voda. Dovolím si povedať, že to nie je tak. Matkou nie je žena, ktorá dieťa porodí, ale tá, ktorá ho vychová. Adoptovať si dieťa je záväzok na celý život. Verím však, že ten vnútorný pocit, ktorým som sa riadila, nikdy nesklame. Práve on mi pomohol nájsť našu Lenku. Nikdy som nerobila rozdiely medzi ňou a synom. Mám ich obe rovnako rada a teším sa, že sú súčasťou môjho života.
Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na