Volám sa Katka a pochádzam z južného Slovenska. Som celkom obyčajná žena, ktorá sa priveľmi nelíši od okolia. Maturovala som na gymnáziu a neskôr som v štúdiu pokračovala na pedagogickej fakulte. Už takmer 25 rokov učím na prvom stupni jednej nemenovanej základnej školy, kde pripravujem detičky do života.
V práci som sa našla. Napriek mnohým nepríjemnostiam v školstve verím, že energia a úsilie, ktoré sa vkladá do detí, naozaj stojí za to. Veď sú naša budúcnosť. Postupom času však zisťujem, že netreba vychovávať len deti, ale najmä ich rodičov. A toto je môj príbeh, s ktorým sa chcem podeliť. Verím, že nie som jediný pedagóg, ktorý prechádza niečím podobným.
Počas dlhodobej pedagogickej praxe som sa naučila odhadnúť nielen slabé a silné stránky každého prváčika, ktorý prechádza mojimi rukami, ale aj správanie ich rodičov. Stačí mi pár dní na to, aby som zistila, v akom prostredí dieťa vyrastá. Ak v plnom lásky, v domove, kde nie je stredobodom vesmíru televízia či mobily, je to veľmi cítiť. Dieťa sa viac zaujíma o okolitý svet, vie lepšie komunikovať, reaguje a dáva mi spätnú väzbu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som obyčajná učiteľka, rodičia ma však nepodplatia
No posledné roky čoraz viac prevládajú deti, ktoré sa stávajú absolútne ľahostajné voči tomu, čo sa deje vôkol nich. Kedysi boli skôr raritou, dnes dokonca prevyšujú počet detí vychovávaných „klasickým“ spôsobom. Rozpoznáte ich ľahko. Už malý školák pozná všetky funkcie smartfónu. Väčšinu je ticho, no keď sa začne s kamarátmi baviť o obľúbenej hre na mobile, zrazu prekvapene pozeráte, kde sa v ňom vzalo toľko slov.
Dôvod, prečo deťom dávajú mobil do rúk tak skoro, je jednoduchý. Úplne a úprimne to zhrnul sedemročný Dávid, ktorý ešte našťastie nestratil detskú úprimnosť: „Pani učiteľka, maminka vraví, že nemá na mňa čas. Z roboty chodí unavená, ocko príde, až keď spím. Maminka mi povedala, že aj ona si chce oddýchnuť. Tak sa vyvalí na gauč, zoberie si telefón a hovorí mi, že ju nemám rušiť.“ Netušila som, čo na to povedať.
Dávidova rodina finančne nezapadá do šedého priemeru. Dvakrát do roka chodia na luxusné dovolenky. Dávid na siedme narodeniny dostal mobil v cene výšky mojej výplaty, pričom oblečenie zásadne chodia nakupovať do rakúskych butikov. Ja som však už dosť stará na to, aby som pochopila, že kopec značkových vecí neurobí šťastného žiadneho človeka. Ani dieťa nie je výnimkou.
Na jednej strane som chápala, že každý rodič chce to „naj“ pre svoje dieťa. Ako aj Dávidovi rodičia. No to nie je všetko. Ako zisťujem, čoraz viac rodičov sa prestáva hrať s deťmi, pretože sú príliš unavení na akúkoľvek detskú aktivitu. Mám v triede deti, ktoré sa nikdy nehrali s rodičmi žiadnu spoločenskú hru, nepomáhali mame s varením či otcovi s opravovaním pokazenej zásuvky. Neraz ani dovolenky deti netrávia spoločne s rodičmi, pretože ich rodičia šupnú do rúk animátorom a väčšinu sa vidia až pri spoločnej večeri.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Rodičia mi nedovolili ísť mojou cestou, sen som si splnila inak
Nedalo mi to. Zavolala som si do školy Dávidovu mamu, ešte vôbec netušiac, čo jej mám vlastne povedať. Našťastie začala ona, čím mi značne uľahčila situáciu. „Dobre že ste mi zavolali pani učiteľka. Sama som chcela prísť za vami, no nemala som čas,“ začala mamička. „Dávidko ma vôbec nepočúva, nechce s nami komunikovať, poslednú dobu ho aj do úloh musím tlačiť. Keď sa s ním snažím porozprávať, mám pocit, akoby som bola preňho menej než vzduch,“ sťažovala sa.
Chvíľku som bola ticho a nechala som ju, nech sa vyrozpráva zo svojho trápenia. „Tak čo mám robiť, pani učiteľka?“ Vtedy som cítila, že je pripravená počuť odpoveď: „Venovať sa mu. Zobrať mobil nielen jemu, ale aj samej sebe. Vyskúšajte aspoň na pár týždňov vypnúť televízor a vytiahnite pexeso, Človeče nehnevaj sa, či inú spoločenskú hru. Večeru pripravte spolu a nespoliehajte sa len na donáškovú službu. Začnite veci robiť spolu a uvidíte, ako sa to zmení…“ snažila som sa ju namotivovať.
Pani sa najprv na mňa pozerala skepticky, potom povedala, že to predsa len skúsi. Na druhý deň prišiel Dávid do školy celý natešený. Hneď sa mi pochválil, že mama sa s ním naozaj hrala! Ako sa neskôr ukázalo, nebola to len chvíľková záležitosť. K mame a otcovi sa pridal aj otec a celá rodina sa začala meniť. A ja aj vďaka tomu verím, že profesia učiteľa má svoj zmysel.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na