Nikdy som medzi svojimi deťmi nerobila rozdiely. Obom dcéram sme sa s manželom snažili dať všetko, čo chceli, ale pritom dbali na to, aby neboli zbytočne rozmaznávané. Monika, mladšia z dcér, bola vždy tá náročnejšia. Jej polovica čokolády bola oproti sestrinej vždy tá menšia, nové šaty menej moderné, miesto v kine ďalej od plátna. Staršia Mirka bola flegmatik. Nikdy jej nerobilo problém si s Monikou čokoľvek vymeniť.
Porovnávania sa Monika nezbavila, ani keď už mali s Mirkou obe manželov. Či to boli darčeky, dovolenky, miera pozornosti, všetko muselo byť v lepšom, vo väčšom a výstrednejšom, ako mala staršia sestra. Monikin manžel napokon jej neustále kibicovanie neprehrýzol a opustil ju aj ich malú dvojročnú dcéru Ivku. Prišla bývať späť k nám. Pre Moniku to bola ľadová sprcha, ktorú možno potrebovala. Po čase sa zoznámila s Viktorom. Bol pokojnej, miernej povahy a keďže Monike na vzťahu s ním dosť záležalo, podobných chýb ako s prvým manželom sa vyvarovala.
Zanedlho k Ivke pribudla ďalšia sestrička Karinka. Zatiaľ čo moje prvé vnúča bolo celé po svojom otcovi, druhá Monikina dcéra sa celkom podobala na ňu. A Monika sa v nej aj celá videla. Ja som zasa videla, že Monika začína Ivku odstrkovať pomaly do úzadia. Bola som párkrát svedkom toho, ako sa Ivka zavesila mame na krk a ona ju len chladne odsunula, že nemá náladu na jej vešanie sa. Zatiaľ čo Karinka by jej mohla aj na hlavu vyliezť. Vôbec sa mi nepáčilo takéto robenie rozdielov medzi deťmi.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra si necháva platiť mužmi – a manželka ju v tom podporuje!
Ivka chcela začať chodiť na klavír. Mama jej to vyhovorila a vysvetlila, že nie sú peniaze. Vedela som, že Karin má dva rôzne krúžky, tanečnú aj spev a oba neboli práve najlacnejšie. Ivke mi prišlo ľúto, a tak sme je klavírny krúžok platili ja s manželom. Ak nebola vnučka na klavíri, alebo nebehala s kamarátkami po vonku, čas trávila u nás. Vedela som, že už aj tá detská duša, hoci si veľa vecí neuvedomuje, musí vidieť, ako jej mama robí rozdiely medzi ňou a jej sestrou. A aj keď som na svojich deťoch rozdiely nerobila, Ivku som podvedome začala mať oproti Karin čoraz radšej. Z nej sa Monikinou zásluhou stávalo rozmaznané dieťa, ktorému bolo len ťažko niečím ulahodiť, alebo ju potešiť.
Cez leto, keď deti mali prázdniny, chcela ísť Monika aj s rodinou niekam k moru. Považovala som to za skvelý nápad. Ani Ivka ani Karin ešte more nevideli. Monika sa mesiac pred odchodom zastavila u nás doma. Pravý dôvod návštevy ma naozaj nemilo prekvapil. Požiadala ma, či by Ivka mohla ostať počas dovolenky u nás. Pobyt totiž objednali len pre troch, respektíve len pre dvoch a jedno dieťa bolo grátis. Peniaze nazvyš práve nemali, a tak sa rozhodli ísť len s Karin, ktorej to viac prospeje, keďže je alergik. Veľmi som sa nahnevala. Ak by som to vedela skôr, tak by som sa Ivke snažila na výlet voľajako našetriť. Takto mesiac do odchodu som to len ťažko mohla spraviť z môjho dôchodku, keďže som už v tom čase bola sama. So strážením Ivky som napokon súhlasila.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra sa nerozíde s neverným priateľom – no chápete to?
Táto zrada matky voči dcére ma ale nahlodala. Bála som sa, čo bude s Ivkou, keď sa poberiem po mužovi aj ja. Veď Monika by ju bola schopná v osemnástich vyhodiť na ulicu, nech sa o seba stará sama. Vtedy mi napadol skvelý nápad. Nikdy sme neboli obzvlášť majetní, ale mali sme byt a malú chatku s pozemkom na konci mesta. Byt bol písaný na mňa, chatka na muža, po jeho smrti na staršiu z dcér. Byt mal pripadnúť mladšej Monike. Rozhodla som sa, že chcem spísať poslednú vôľu. Najprv mi tá idea pripadala ako z amerického filmu. Ale bola som rozhodnutá. Poradila som sa s kamarátkou, ktorá bola voľakedy právnička a jej povolanie prebrala po nej jej dcéra. Stačilo jedno stretnutie a bolo. Chcela som, aby byt po mne zdedila Ivka. Mala som chvíľu pocit, že som podrazila vlastnú dcéru, ale cítila som to ako povinnosť voči Ivke, ktorá bola zanedbávaná.
Monika o celej veci ešte nič netuší. Priznala som sa len Mirke. Tá ostala verná svojej flegmatickej povahe a len mi sľúbila, že Monike nič nepovie. Verila som jej. Možno v hĺbke srdca sa aj tešila a brala to ako zadosťučinenie za roky z detstva, keď pred Monikou so všetkým ustupovala. Viem, že Monika bude asi nemilo prekvapená a možno bude moje rozhodnutie aj príčinou hádok. Ale nechcem, aby Ivka skončila jedného dňa na ulici, keď tomu môžem čo len trocha zabrániť.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na