Nepamätám si, že by moja mama niekedy chodila do práce, jej miesto bolo v kuchyni. Okrem neustáleho varenia, prania a žehlenia sa starala o záhradu, statok a aby toho nebolo málo, aj o bezvládnych, starých rodičov. Istým spôsobom som ju obdivovala. Prvá vstávala a večer posledná padala do postele. Napriek tomu sa nikdy na svoj údel nesťažovala a snažila sa ticho a bez reptania slúžiť ostatným.
Nechápala som, ako môže takto žiť. Nebola hlúpa. Skončila gymnázium, na vysokú sa nedostala, pretože jej rodičia chodili do kostola. Finančne sa o rodinu staral otec. Mama poberala opatrovateľský príspevok na rodičov, ktorý však v tom čase predstavoval smiešnu sumu. Keď som videla, aká je strhaná, zaumienila som si, že urobím všetko preto, aby som neskončila ako ona.
Učila som sa ako drak a poľahky som sa dostala na vysnívanú vysokú školu. Vyštudovala som manažment a po škole som ostala žiť v Bratislave. Predsa len, na juhu Slovenska, kde som vyrastala, nie sú až také zaujímavé pracovné možnosti. Mala som šťastie, pretože som si rýchlo našla miesto vo veľkej korporácii.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mama chcela pomôcť všetkým navôkol, najviac uškodila sama sebe
Práve tam som spoznala svojho budúceho manžela. Nič iné pre mňa neexistovalo. Len partner a práca, v ktorej som sa čoraz rýchlejšie šplhala po kariérnom rebríčku. S Petrom, mojím partnerom, sme mali svadbu len o dvoch svedkoch. Nechceli sme strácať čas prípravami, veľkou svadbou a rodinnými návštevami, ktoré by nás oberali o vzácny čas. Keď sa moji rodičia dozvedeli, že sa ich jediná dcéra sa vydala bez rodičovského požehnania boli poriadne sklamaní.
Po pár mesiacoch, keď sme im prezradili, že čakáme bábätko, zabudli na krivdu a začali sa tešiť na prvé vnúča. To, že som otehotnela, bola moja chyba. Mala som odovzdať projekt a v tom zhone som zabudla na hormonálnu antikoncepciu, ktorú som doposiaľ brávala pravidelne. Keď som zistila, že čakáme bábätko, bola som sklamaná. Manžel však o interupcii nechcel ani počuť. Neostávalo nič iné, než sa zmieriť s neočakávaným stavom.
Samozrejme, že som sa po pôrode plánovala vrátiť čo najskôr do práce. Materskú dovolenku som vnímala ako stratu času. Čakala ma predsa skvelo našliapnutá kariéra, výborný plat a s tým súvisiace spoločenské postavenie. Ako sa však vraví: Človek mieni, pán Boh mení. Peťko sa narodil na začiatku siedmeho mesiaca. Dva mesiace bol v inkubátore, čo však nebol ten najväčší problém. Nezrelosť na ňom zanechala nezvratné zdravotné stopy.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Život mi zorganizovala mama, pripravila ma o jedinú lásku
Náš chlapček mal ťažkú formu detskej mozgovej obrny. Hneď som vedela, čo to znamená. Že pri ňom ostanem do konca života. Poviem vám, rozmýšľala som nad kadečím. Aj nad tým, že ho umiestnim do detského domova. Mala som len 28 rokov, žena v rozkvete. Ťažko choré dieťa som vnímala ako balvan priviazaný k nohe, ktorého sa nedá len tak ľahko zbaviť.
Veľa som plakala. Manžel to však s nami nevzdal: „Milada, si oveľa silnejšia, než si myslíš. Doteraz si bojovala v práci za lepšie postavenie, odteraz budeš bojovať za nášho syna. Sľubujem, že urobím všetko preto, aby sme to zvládli.“ Nikdy nezabudnem na jeho slová. Svoj sľub naozaj splnil. Ja som sa stala žienkou v domácnosti, ktorá všetok svoj čas venovala chorému synovi, návštevám lekárov a vareniu. Dopadla som podobne ako mama.
Na druhej strane ma to veľa naučilo. Najmä pokore, umeniu zmieriť sa s vecami, ktoré nemôžem zmeniť. Avšak naučila som sa aj nájsť si aspoň hodinku denne pre seba. Je to nevyhnutné v záujme zachovania psychického zdravia. Chodím behať, meditujem alebo si čítam knihu. Manžel sa zatiaľ venuje synovi. Majú spolu veľmi pekný vzťah, aj keď si spolu v živote nezahrajú futbal.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na