Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Škoda len, že to moja matka nevedela dlho pochopiť. Vychovala ma so sestrou, ako vedela, no v dôsledku jej prehnanej starostlivosti, sme mali obaja v živote nejeden problém. Ale všetko po poriadku.
Otec sa mame nikdy do výchovy nemiešal. Po robote si obliekol montérky a išiel sa venovať povinnostiam okolo malého hospodárstva. Doma sa zdržiaval len zriedkavo, a ja som bol presvedčený, že práve mamina neľahká povaha mala v tom prsty. Odmala sme počúvali, aký je otec zlý, že sa mama ide kvôli nemu zodrať, no on sa ničím neodvďačí. Samozrejme, chcela, aby sme my, deti, držali jej stranu. Ak sme ostali ticho, začala plakať a citovo vás vydierať:
„Vari máte srdce z kameňa, keď nevidíte, čo všetko pre neho robím? Varím mu, vypekám, upratujem a on ma ani do cukrárne nechce vziať. A vy sa len rehocete! Čo som to z vás vychovala?!“ Pravdupovediac som sa ani otcovi nečudoval, že mamu nechce nikam vziať. Keď ju aj zobral do nejakej krčmy, neustále mu „pomáhala“: „Ako to sedíš, vystri sa, nesŕkaj tak ten čaj, čo si si to obliekol?“ To bol jej obvyklý komentár.
Otcovi sa to nepáčilo, necítil sa dobre, a preto s ňou nikde nechcel chodiť. A tak bol oheň na streche. Keď sme vyrástli, mama sa o nás neprestala strachovať. Do istej miery je to normálne, no mama prekročila všetky limity. Chcela pomôcť. Naozaj chcela, avšak zobrala to zo zlého konca. Sestru neustále komandovala, kvôli jej správaniu jej stroskotali všetky vzťahy.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mama sa nechce rozviesť, radšej ticho trpí
Nespravil som skúšky na vysokej škole? Mama sa vybrala za docentom s domácimi vajíčkami a slaninou. Takmer som sa prepadol od hanby. Čím viac som sa však snažil vysvetliť jej, že mi nepomáha, ale škodí, tým viac sa začala ľutovať a roniť krokodílie slzy: „Peťko môj, nejem, nespím, všetko dávam vám, a toto mám za vďaku?“ S mamou sa neoplatilo hádať, ani jej nič vysvetľovať. Len to zhoršovalo danú situáciu. Nakoniec som rezignoval.
Po vysokej som si kúpil vlastný byt, i keď mama trvala, že jeden pár kľúčov musí mať aj ona. Predsa ma vychovala a má na to plné právo. Dal som jej ich. Spočiatku to malo pre mňa výhody. Kým som bol v práci, tak prišla, navarila mi, upratala, poprala. Niežeby som to potreboval, no mama bola rada, že mi môže pomáhať. Horšie to bolo, keď som si do bytu doniesol frajerku Ivanku.
Zrelé dievča, ktorá mala svoj vlastný názor. Keď ju raz jej budúca svokra, moja mama, prekvapila nahú v kúpeľni, poriadne jej vynadala. Prišla bez ohlásenia upratovať, hoci Ivana jej niekoľkokrát povedala, že si to neželá. „Je to byt môjho Ivka, nie tvoj! Ja tu mám väčšie právo byť ako ty!“ nedala sa moja mama. Ivana mi po tomto výstupe zhrozená volala. Vtedy som si povedal dosť.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mama chce zachrániť manželstvo – toleruje otcovi aj milenku!
Mal som 35 rokov, vlastný rozum, vzťah, aj život. Mamu som si posadil do kuchyne a zobral som jej kľúče od bytu. Darmo plakala, nadávala, vyhrážala sa, že sa zabije. Ostal som tvrdý ako skala. Dohodol som jej stretnutie s psychologičkou, ktorá jej otvorila oči, i keď to trvalo niekoľko mesiacov.
Mama čakala, že jej pani psychologička podrží stranu a spolu s ňou bude nadávať na celý svet. Nestalo sa tak. Psychologička bola naozaj dobrý odborník, ktorý sa snažil mame ukázať, že pokiaľ bude neustále žiť život druhých, narobí viac škody než úžitku. Mame to trvalo dlho. No nakoniec sa pohla z miesta.
Prihlásila sa do klubu dôchodcov, kde sa učí nové veci. Už nám prestala volať niekoľkokrát za deň a my máme z toho radosť. Sama si uvedomuje, že vďaka tomu, že začala žiť vlastný život, sa nám rapídne zlepšili vzťahy. A tá sloboda je na nezaplatenie!
Poznáte podobný príbeh z reálneho života? Napíšte ostatným čitateľom ako dopadol v diskusii pod článkom.
Zdieľať na