Pravdivý príbeh: Jana odišla na dovolenku, domov sa už nevrátila

staršia žena štrikuje

Pravdivý príbeh spred pádu železnej opony (Zdroj: GettyImages)

Pandémia mení svet a zasahuje do života každého jednotlivca. Vycestovať do zahraničia sa stalo takmer nemožné a pendleri okúsili, aké to je, keď sú hranice zatvorené a prekročiť ich sa môže stať rovnako náročné ako za čias komunizmu, kedy bol spôsob cestovania, ako sme ho poznali pred pandémiou nepredstaviteľný.

Jana dlhé roky pendlovala medzi Slovenskom a Rakúskom. Vlastne od nežnej revolúcie až do vypuknutia korony. Pred revolúciou žila v Rakúsku ako emigrantka. Mala sladkých devätnásť rokov, keď sa zo zájazdu v bývalej Juhoslávii nevrátila do Československa, ale emigrovala do Rakúska. Vtedy ani netušila, že železná opona už vôbec  nebude dlho zatiahnutá a rátala s tým, že do vlasti sa dostane najskôr za nejakých desať rokov. Emigrácia bola trestná a kto by sa z nej odvážil vrátiť sa domov ako občan Československa, riskoval basu za nezákonné opustenie republiky. Domov sa dalo prísť beztrestne iba ako občan iného štátu. Takého vtedajší komunistický režim trestať nemohol.

Jej emigrácia sa začala pobytom v utečeneckom tábore. Trvalo nejaký čas, kým sa postavila na vlastné nohy a našla si prácu, na akú mala kvalifikáciu. Postupne si doplnila vzdelanie, čo jej zabezpečilo stále pracovné miesto. Nebolo to ľahké, ale ona mala šťastie. Zoznámila sa s krajankou, ktorá sa jej v ťažkých začiatkoch ujala ako siroty a piplala ju, až kým jej perie nebolo dostatočne silné na to, aby sama rozprestrela svoje krídla v cudzom svete.

Vlastne tá pani bola príbuzná jej kamarátky, s ktorou sa zoznámila v penzióne, do ktorého  ubytovali utečencov, ktorí prešli pobytom v karanténe, v hlavnom utečeneckom tábore. Láger bol v bývalých vojenských kasárňach a boli v ňom utečenci z celého sveta, nie len z  východnej Európy. Pokojnejšie to bolo až v penzióne, kde vládla domáca atmosféra.

Kamarátka odcestovala za oceán, ale Jana ostala v Rakúsku, lebo teta Eva povedala, že tam jej bude lepšie ako v Amerike. Poslúchla ju a nikdy to neobanovala. Síce si ju kamarátka, neter tety Evy občas doberala, že sa pohybuje v dôchodcovských kruhoch, ale jej to nevadilo. Teta Eva ju zoznámila so svojimi kamarátkami, tiež dôchodkyňami a Jana sa pri nich cítila v bezpečí. Trávila s nimi viac času, ako jej kamarátka, ktorá bola s tetou Evou príbuzná. Otázky na „ten jej starobinec“ ju akurát tak rozosmiali.


Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás


Jana mala už dvadsať rokov, keď jej raz teta Eva povedala, že jej kamarátka Erna by si ju adoptovala, aby mala v Rakúsku nejakú rodinu. Jana nevedela, čo s tým. Ani to, že existuje možnosť adopcie, keď je už dospelá. Dlho o tom rozmýšľala. Mala potrebu pozhovárať sa o tom aj so svojimi biologickými rodičmi, veď aj keď ich delí železná opona, stále sú to jej rodičia. Aj tí boli z toho vyvalení a prv, ako sa k tomu mohli vyjadriť, potrebovali čas, aby to nejako strávili. O Janu si robili starosti, že je sama v cudzom svete a žili v tom, že ak ju ešte uvidia, bude to trvať pekne dlho. Neboli proti adopcii, mala dojem, že sa im skôr uľavilo. A keď súhlasili rodičia, súhlasila aj ona.

V tom čase už bývala v centre Viedne vo veľkom byte u pani Erny. Bola to bezdetná vdova, ktorá si až na staré kolená splnila túžbu po dieťati. Čo na tom, že mala už svoj vek a jej dcéra bola už dospelá. Stali sa matkou a dcérou. Postupne si na seba zvykali a ich puto prerástlo do vzťahu, v ktorom sa jedna o druhú zaujímali. Rozumeli si veľmi dobre. Pani Erna, stará Viedenčanka vedela vždy veci pomenovať správnym menom. Aj vo vysokom veku mala veľmi bystrú myseľ.

Jana mala správy z domova iba o svojej rodine. Politická situácia bola stála a nemenná, ale keď požadovali východonemeckí turisti v Budapešti vlak do západného Berlína a boli toho plné noviny aj hlavné správy, tak s napätím situáciu sledovala. Prežívala to ešte silnejšie, keď sa po východnom Nemecku začalo otriasať aj Poľsko a hlas Solidarity bol čoraz mocnejší. Čo ako im fandila, vôbec nepredpokladala, že na rad príde aj Československo. A tu hľa, domino sa začalo rúcať naprieč celou Európou, až padol aj kameň Československa.

Jej prvá cesta domov bola veľmi emocionálna. Nemohla tomu uveriť, že sa ju nezabásli rovno na hranici. Potom sa triasla, keď videla policajnú hliadku. Nikto ju nezatkol a cesta späť do Rakúska prebehla tiež bez problémov. Až potom uverila, že je to naozaj pravda. Svet sa zmenil. Jana doma obnovila starú známosť a vydala sa za Slováka. Stále pracovala vo Viedni a vždy, keď mala voľno, prišla domov. Z rakúskeho platu sa veľmi dobre budovala existencia, aj manželova firma.

Potom prišlo dieťa a Jana ostala doma na materskej. Onedlho prišlo ďalšie dieťa a keď si už v návale starosti o deti a domácnosť myslela, že sa z plienok a kašičiek nikdy nevymotá, zazvonil jej telefón, v ktorom sa ozval jej nadriadený z Viedne. Ponúkol jej prácu na polovičný úväzok a pracovnú dobu takú, aby mohla byť väčšinu času so svojimi deťmi aj ako pracujúca matka. V Československu sa vtedy skôr prepúšťalo, nezamestnanosť bola vysoká, a tak zavolala svojej viedenskej matke, či môže u nej bývať, keď bude mať služby vo Viedni. Mama bola nadšená. Hoci kontakt nikdy nestratili, predsa sa trochu obávala, ako to bude s nimi ďalej.

Jana si našla opatrovateľku, ktorá sa jej o deti postarala tri, štyri dni a neskôr ich vodila aj do škôlky. Deti ju mali rady a potom bola s nimi doma aj dva týždne, kým sa znovu nevybrala na krátky turnus do práce. V kolektíve bola obľúbená a chodila tam rada. U manžela až taká obľúbená nebola a manželstvo jej po rokoch stroskotalo. Jediné, čo jej bolo po rozvode ľúto, bol čas, ktorý strávila s mužom, ktorý ju nemiloval. Možno iba jej peniaze. Keď ich mal dostatok, dal jej značne najavo, že už ju nepotrebuje. Vtedy bola rada, že má prácu a nevzdala sa jej.

Deti rástli a matka starla. Kým vládala cestovať, Jana ju brávala do Československa, neskôr na Slovensko a vždy si aj s deťmi zašli niekam na výlet. Keď jej adoptívna matka už nevládala a mala vek, aj zdravotný stav ktorý ju oprávňoval na opateru, starala sa o ňu. Keď musela ísť do práce, alebo na Slovensko, zabezpečila jej opateru. Vo vysokom veku jej viedenská matka zomrela. Vtedy si uvedomila, že potrebuje pauzu. Nebola si istá, či sa vo Viedni cíti ako doma aj po jej smrti. V práci si vybavila neplatené voľno, aby získala odstup. Kým bola viedenská dcéra, bolo jej tam veľmi dobre, ale po zmene situácie ju to ťahalo domov.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Bol som bez strechy nad hlavou, špinavý a hladný, život mi zmenil neznámy muž


Korona zachvátia Európu dva mesiace pred jej plánovaným ročným voľnom. Režim na hraniciach sa sprísňoval raz z jednej strany, potom zase z tej druhej. Keď cestovala domov, na hraniciach sa dozvedela, že musí ísť do štátnej karantény aj s negatívnym testom. A tak šla. Návrat domov zase v karanténe, ako vtedy príchod do Rakúska. Aj tam si časť nového začiatku musela odžiť v karanténe. Ani tá prvá, ani druhá neboli hrozné a obe sa dali prežiť aj s humorom. Ľudia hundrali, ale nikto z nich nezažil ozajstnú emigráciu a chýbala im pokora.

Po návrate domov sa pandemická situácia zhoršila na celom svete. Čo ďalej? Starobinec! V Rakúsku to bol dobrý začiatok, medzi dôchodcami, možno bude aj na Slovensku. Napísala si žiadosť o pracovné miesto do domova dôchodcov. Pozvali ju na pohovor, vraj sestry potrebujú…


Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame