Pravdivý príbeh: Bol som bez strechy nad hlavou, špinavý a hladný, život mi zmenil neznámy muž

muž so založenými rukami

Svojmu osudu som takmer podľahol, zachránil ma úplne cudzí človek (Zdroj: GettyImages)

Žil som iba s matkou v skromných podmienkach. Nemali sme toho veľa, ale napriek tomu sme si žili dobre. Mali sme vieru v Boha, jeden druhého a snažili sme sa pretĺkať životom ako sa dalo. Keď som mal 14 rokov, mama náhle zomrela. Zanechalo to vo mne následok v podobe zajakávania sa. Keďže sme nikoho nemali, skončil som v detskom domove. Roky strávené tam nepatrili k mojim najkrajším. To som ale nevedel, čo ma bude čakať potom.

Keďže si ma nikto neosvojil, bol som v decáku do 20 narodenín, kým som neskončil strednú školu a kým som si nenašiel prácu. Nemám to nikomu za zlé, iba málokto by si zobral na krk cudzieho pubertiaka. Rozumiem tomu. Prácu som si našiel až neskôr ako vrátnik a býval som v družstevnej garsónke Písal sa rok 1993. Nezarábal som veľa, ale stačilo mi to na jedlo a chod bytu. Adaptácia však bola náročná. Priznám sa, že som si nešetril.

Chcel som si užívať to, čo som celý život nepoznal a nemal. Po dvoch rokoch ale ohlásili prepúšťanie a ja som bol medzi tými, na ktorých padol čierny Peter. Okrem toho som sa musel aj vysťahovať z dočasného bytu. Veci som si nemal ako odniesť, zbalil som si teda to najpotrebnejšie do veľkého batohu a troch igelitiek. Peniaze som mal ušetrené zhruba na dva-tri mesiace, neviem už presne. Ubytoval som sa teda dočasne v miestnom penzióne. Prácu sa mi ale nedarilo nájsť ani napriek tomu, že som bol mladý. Možno za to mohlo moje zajakávanie, neviem. Skončil som na ulici. Bol to šok.

Vážne neviem, ako sa mi to podarilo vydržať. Nerád na toto obdobie spomínam. Siahol som si na dno svojich fyzických ale najmä psychických síl. Iba málokto si vie predstaviť, čo to vyžaduje. Hrabať sa v odpadkoch pri reštaurácii či potravinách len kvôli tomu, aby som mal čo do úst, prespávať na staniciach z kadiaľ vás aj tak vyhadzujú a neraz skončiť pod holým nebom. Žil som takto asi ďalšie tri roky. Neprajem to nikomu.

Viete, bezdomovci sa medzi sebou navzájom poznajú. Väčšina na ulici strávila celý život, ja som bol v tom čase mladý chalan, ktorý o ničom nevedel, iba cítil neskutočnú krivdu. Opúšťal som sa, zanevrel som na život a prebral ďalší hnev od ostatných ľudí. Prišiel do toho aj alkohol za vyžobrané peniaze, nebudem klamať. Pomáhal mi zohriať sa a zabudnúť. Hanbil som sa. Pred sebou, pred ľuďmi. Zlom prišiel v jeden obyčajný deň. Doteraz si pamätám ten dátum – 10. apríl 1998. Bol som pred stanicou, hladný, nohy pokrčené k brade a ticho mi išli slzy z očí. Neviem či z môjho života, alebo z bolesti žalúdka, ktorý teplé jedlo nemal ani nepamätám.

Pristavil sa pri mne pán v obleku. Hodil mi asi 100 slovenských korún, banán a obložené rožky, ktoré si zobral so sebou do práce. Povedal, že ich potrebujem viac ako on. Okrem toho však povedal slová, ktoré mi znejú v hlave dodnes, aj viac ako 20 rokov od tej udalosti. „Môžeš vyhrať, ak chceš. Nad sebou aj nad osudom. Dôležité je ale postaviť sa tomu čelom. Dám ti 70 korún, za ktoré sa musíš dať ostrihať, zajtra ťa prídem skontrolovať.“ Myslel som, že je to len ďalší namosúrený snob, ktorý mal o kus šťastia viac ako ja. Neviem prečo, ale naozaj som tie peniaze minul na kaderníka a z toho, čo mi ostalo som si kúpil jedlo.  Na toaletách na stanici som si po dlhom čase umyl tvár. V novom účese som sa cítil oveľa lepšie.

Neznámy sa na druhý deň pri mne pristavil opäť. Dostal som v miske jedlo, tričko, nohavice a tenisky. Neboli nové, no oproti tomu, čo som mal ja, to bola neskutočná výhra. Spýtal som sa ho, prečo to robí. Neodpovedal mi. Namiesto toho mi podal papierik s adresou a so slovami, že tam mám na druhý deň ísť. Viete čo to bolo? Dostal som prácu! Vybavenú, už čakali na mňa a vedeli o mne. Iba na skúšku, vraj na prvý týždeň, potom mesiac. Podmienkou bolo nepiť, nefajčiť, nebrať žiadne drogy.

V železiarskej firme som pracoval ako upratovač a pomáhal som vykladať tiež tovar, ktorý prišiel. Neskôr som mal možnosť pracovať aj ako nočný strážnik, vďaka čomu som mohol noci tráviť v teple. Využíval som k tomu firemné sprchy. Viem, že to znie neuveriteľne. Takto som pracoval denno-denne pol roka, odhodlaný nevzdať to. Vážil som si prácu. Pamätám si, že za prvú výplatu som si kúpil nové oblečenie, základnú kozmetiku, parížsky šalát  a 3/4 z toho som si odložil. Po čase som dostal väčšiu výplatu a neskôr ma povýšili na vedúceho skladu. Neudialo sa tak zo dňa na deň, samozrejme. Peniaze som si odkladal, nemíňal. Časom som si dovolil zaplatiť skromnú izbu v ubytovni. Práca sa stala pre mňa životom.

Po 5 rokoch som stretol dnes už svoju manželku Alenku. Vie o mne všetko a je pri mne. Dnes žijeme v byte, máme dve deti. Poctivo študujú, sám sa s nimi učím. V danej firme už nepracujem, ale vždy na ňu rád spomínam. Muža zo stanice som už nikdy nevidel, aj keď som ho hľadal. Namiesto toho som dnes ja ten, ktorý ide na stanicu a na bezdomovcov nepozerá, ako na odpad.

Práve naopak. Rozprávam sa s nimi, kúpim im jedlo a ak môžem, snažím sa im po známosti vybaviť nejakú prácu. Nie vždy to ide, ale dvom som už takto pomohol. Snažím sa splatiť dlh z minulosti, keď niekto pomohol mne. Neviem, ako by som bez toho dopadol. Ak uvidíte aj vy nejakého bezdomovca, neodvracajte zrak prosím. Na ulici sa nemuseli ocitnúť vlastným pričinením a niekedy stačí naozaj málo na to, aby ste tomu druhému zachránili život. Doslova.

Zdroj: plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close