Moje smerovanie po skončení strednej školy malo byť celkom jasné. Podobne ako aj ďalšie moje spolužiačky som si chcela nájsť čo najlepšieho muža, s ktorým by som si založila rodinu. Neboli sme extra ambiciózny ročník, pokiaľ teda nerátam snahu navliecť sa do svadobných šiat a porodiť dieťa hneď ako to bude možné.
Posledného polroka pred maturitou som ale čoraz viac a silnejšie pociťovala, že táto cesta nebude pre mňa to úplne pravé orechové. Chcela som ďalej študovať, spoznávať svet, rozvíjať sa. Mama moje rozhodnutie podporovala. Sama sa vydávala ako dvadsať ročná a tvrdila, že v jej veku neboli ešte také možností, ako sme mali my.
Odišla som na internát, ale kontakt s kamarátkami som neprerušila. Pravidelne mi posielali fotky svojich malých ratolestí. Mama ma navyše pravidelne zásobovala správami, ktorá ďalšia z mojich bývalých spolužiačok je v tom, a tak som mala prehľad. Keď sa dalo a povinnosti to dovolili, raz za čas sme mali stretávku v našom obľúbenom podniku. Kto mohol, prišiel. Uvedomovala som si, že s tými, ktoré sa stali mamičkami, a bolo ich čím ďalej tým viacej, si už nemám toľko toho čo povedať. Ich reči sa točili stále o tom istom. Kto koľko spinkal, papal, kto čo dokáže. Môj život bol o inom. Skúšky, popritom práca aj zábava, robiť som si mohla, čo ma bavilo. Mala som pocit, že mi to moje kamarátky závidia. Vždy sa len spýtali, ako sa mám, nepočkali pomaly ani na odpoveď a už sa debata zvrtla okolo detí. Nezazlievala som im to. Naše priority boli skrátka niekde inde, a tak som pomaly s nimi ukončila kontakt. Pre mňa to boli usadnuté nudné žienky domáce, ja pre nich namyslená fiflena z mesta, ktorá nevie, aký je pravý zmysel života.
Po skončení školy som sa zamestnala. Našla som si nové kamarátky. Podobne orientované ako ja. Najprv kariéra, potom možno nejaký muž. Ale len taký má šancu uspieť, ktorý bude rešpektovať mňa, moju prácu aj moje záujmy. Po pár rokoch som si vzala úver a s rodičovskou pomocou som si zaobstarala malý bytík. Útulný, slnečný a presne sa hodil k môjmu imidžu nezávislej, pracujúcej ženy.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Našla som lásku, pre ktorú som stratila všetkých priateľov
Mala som štyri bližšie priateľky, čo sme sa stretávali pravidelne. Keď sme mali voľno, chodili sme spolu cvičiť, cez víkend na drink do baru alebo do divadla. Každá sme prežívali alebo mali za sebou vážnejší vzťah či kratšie romániky, ale všetky sme sa zhodli na tom, že usadiť a založiť si rodinu sa rozhodne tak skoro, ak vôbec, nechystáme. Človek však mieni, život mení. Eva sa vydala a pár rokov po tridsiatke zrazu túžila po dieťati – ktoré však zo zdravotných dôvodov nemohla mať. Aj Denisa a Kaja neraz rozmýšľali, čo robiť, aby im neutiekol vlak – najmä, keď mali obe už bližšie k štaridsiatke ako k tridsiatke. Lenže bez chlapa porodíte dosť ťažko. A nájsť toho správneho mali obe problém. Všetci už sú v tom veku zadaní alebo rozvedení, ale so záväzkami, skrátka, výber nie je nič extra. Ja som bola iná, po dieťati ani mužovi som stále voľajako netúžila.
Ja som potom stretla Marcela. Výzorovo nebol veľmi môj typ, ale bol neuveriteľne čarovný. Dostával sa mi pomaly pod kožu, do mysle, do srdca, ani som sa veľmi nebránila. Bol odo mňa starší o desať rokov a jedno manželstvo už mal za sebou. To mu na moje šťastie nevydržalo, pretože jeho bývalá nechcela mať deti. Čo som si ale uvedomovala bolo, že sa to môže obrátiť proti mne, keďže ja som po deťoch tiež ešte veľmi netúžila. Po dvoch rokoch vzťahu mi naznačil, že by rád posunul náš vzťah na inú úroveň. Vedela som, že raz s tým príde a na moje prekvapenie som sa ani ja tejto myšlienke už nejako zvlášť nebránila. Ostala som tehotná. Marcel bol vo vytržení. O niečo menej boli natešené moje priateľky. Poblahoželali mi, ale s dodatkom, či je to fakt to, čo som chcela a či som na tú zmenu pripravená. Veď som predsa vždy tvrdila, že dieťa nechcem – a teraz toto. Nemohla som si pomôcť, ale mala som pocit, že mi závidia. A to nie tak prajúco, ale skôr trochu nenávistne. Uisťovala som ich, že nič sa nezmení. Budeme stále chodiť na naše kávičky, akurát ja budem mať so sebou trocha väčší náklad alebo neskôr malé postráži Marcel.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Kamarátka má ideálneho chlapa, ale ešte aj toho podvádza
Keďže moje tehotenstvo nepatrilo medzi ideálne, posledné tri mesiace som strávila doma na rizikovom. Predsa len, mala som 37 rokov, telo už nefungovalo ako zamlada. Už vtedy však mali baby problém prísť ma navštíviť, hoci vedeli, že ja sa z bytu dostanem tak k lekárovi a späť. Mrzelo ma to, ale bola to príprava na to, čo prišlo po pôrode. To už sa pomaly neunúvali ani zavolať. Akurát Eva ma prišla pozrieť a v jej očiach som videla, že jej naše stretnutie neurobilo dobre. Pohľad na malé bábo jej spôsoboval bolesť. Ani som sa veľmi nečudovala, keď potom nanajvýš zavolala. Denisa a Kaja sa až na jeden telefonát od každej odmlčali úplne. Veľmi ma to mrzelo, pretože som si myslela, že nás len tak niečo nerozdelí.
Stretli sme sa len raz – v lete na terase kaviarne aj s kočíkom. Mala som však pocit, že témy na rozhovor sa akosi minuli. Cítila som sa ako na stretnutiach po strednej škole, ale roly boli vymenené. Baby stále hovorili len o práci, mala som pocit, že v nej pomaly zachraňujú planétu, hoci viem, že to tak nie je – veď som donedávna robila to isté. Akoby seba aj mňa chceli presvedčiť, že im práca stačí a vlastne je to v živote to naj. Ja som bola pre ne už len usadnutá matka, oni tie, čo majú super život bez záväzkov. Mám z nich aj tak pocit, že by som mnou menili. Hocikedy. Nie každého baví vracať sa do prázdneho bytu donekonečna.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na