Pravdivý príbeh: Mama mi dala krásne dedičstvo, aj vďaka nemu dnes vyrábam náušnice s príbehom

Mama mi dala krásne dedičstvo, aj vďaka nemu dnes vyrábam náušnice s príbehom (Zdroj: K.V.)

Ako malá som patrila medzi pokojné deti. Obľubovala som dlhé prechádzky v prírode, bicyklovanie, čítanie kníh a stále som si niečo kreslila. Umenie ma sprevádzalo už od detstva a venovala som sa mu v rôznych podobách. Rada spomínam na umeleckú školu u nás v Senici. Spoznala som rozličné výtvarné techniky, navštevovali sme vernisáže, robili výstavy študentských prác, a keď bolo pekné počasie, zobrali sme stojany, papiere, ceruzky a išli sme kresliť von.

Umenie malo miesto aj u nás doma. Mamina sa venovala ručným prácam. Štrikovala, šila, vyšívala obrusy vianočnými alebo veľkonočnými motívmi, ktoré potom zdobili náš stôl. Dokázala som ju dlhé hodiny sledovať, ako sedí za strojom a šije pre nás alebo pre našu blízku rodinu. So sestrou sme sa zas hrali so zvyškami látok, z ktorých sme potom s maminou vymýšľali oblečenie pre bábiky Barbie.

Popritom som objavila aj čaro šperkov. Keď mi mamina podarovala papierovú krabičku plnú korálok rôznych veľkostí a farieb, celé hodiny som ich navliekala na ocinov rybársky silón. Tešila som sa z vlastnoručne vyrobených náhrdelníkov, náramkov a brošní, ktoré som potom s hrdosťou nosila.

Dodnes si spomínam, ako som si raz z dovolenky priniesla malé mušličky. Vyvŕtali sme do nich dierky, pripevnili háčiky a tak vznikli moje prvé náušnice. Počas dospievania som si náhrdelníky a brošne začala ladiť k šatám, alebo som zachraňovala staršiu bižutériu jej prevliekaním na rybársky silón.

Umeniu som ostala verná aj počas vysokej školy, aj keď trochu inému. Vyštudovala som záhradnú architektúru v Nitre. Svoju záľubu v tvorení a kreslení som mohla rozvíjať ďalej v podobe riešení projektov verejných úprav alebo súkromných záhrad. Škola mi však dala viac ako len nové zručnosti či vedomosti. Na geologicko-pedologickej exkurzii som stretla aj lásku, svojho dnešného manžela.

Po škole som začala pracovať a moje umelecké záľuby išli pre nedostatok času bokom. Tvorenie mi však chýbalo. Nakoniec som sa k nemu vrátila počas tehotenstva, keď som ostala doma. Od rodičov som si priniesla výtvarné potreby a opäť som začala kresliť, maľovať a mohla cítiť tú známu vôňu papiera, pastelov, temperových a olejových farieb. Tvorila som v budúcej detskej izbe. Po narodení syna však začalo byť čoraz ťažšie rozložiť sa s maľovaním. Stávalo sa totiž, že farby zaschli na palete skôr, než som ich stihla naniesť na plátno.

V tomto období som objavila maľbu na sklo. Mojou dielňou sa po večeroch definitívne stala kuchyňa. Zdobila som poháre a svietniky. Kontúrou som si predkreslila motív a vymaľovala ho farbami, ktoré som nanášala priamo z fľaštičiek. Keď sa syn zobudil, prácu som ľahko prerušila.


Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás


Po narodení druhého syna som objavila čaro makramé. S jeho tvorbou ma zoznámila kamarátka Renátka, ktorá bola v tom čase tiež na materskej dovolenke a viaže nádherné závesné dekorácie, prestierania a kabelky. Napadlo mi, že skúsim touto technikou vytvoriť šperky. Páči sa mi farebnosť a elegancia šujtášových šperkov a zároveň jemnosť a ležérnosť šperkov vyrobených technikou makramé. Mojou túžbou bolo vytvoriť niečo medzitým. Vtedy som si spomenula na vyšívacie bavlnky. Tak trochu rodinné dedičstvo, niektoré z nich zrejme staršie, ako som ja. Vedela som, že mama ich má ešte vždy odložené.

„Mami, spomínaš si na tie farebné bavlnky? Prosím ťa, nedarovala by si mi ich?“ poprosila som svoju maminu.

Pamätám si, ako priniesla dve veľké tašky plné farebných klbiek. Niektoré boli úhľadne poukladané v papierových krabičkách, iné starostlivo zabalené vo vrecúškach. A ja som sa zrazu dotýkala bavlniek po našej tete, perloviek, z ktorých kedysi mamina vyšívala obrusy a háčkovacej priadze, ktorú používala moja babička. Pri niektorých som našla zapichnuté zabudnuté ihly či drevené kruhy na vyšívanie s kúskom plátna. Boli to bavlnky, ktoré nesú v sebe ukrytý príbeh. Dedičstvo a pre mňa malé poklady zároveň.

Čoskoro som si nakúpila prvé háčiky, strapce, vytiahla odložené korálky a postupne začali z bavlniek uzlík po uzlíku vznikať prvé náušnice… Náušnice s príbehom.

Tie prvé mám doteraz odložené. Bola som z nich nadšená nielen ja, ale aj moja mamina. Dokonca mi nechcela veriť, že som ich robila ja. Viazala som ich z háčkovacej priadze maslovej farby. Zdobil ich strapec a zelený kryštál uprostred. Dnes by som ich nazvala nepodarkom. Kým vznikol prvý pár, na ktorý som bola naozaj hrdá a chcela ho ukázať svetu, bolo ešte veľa nevydarených pokusov.

Moji synovia ma dnes pri práci sledujú ako kedysi ja svoju maminu. Požičiavajú si veľké korálky, ktoré potom vozia na autách. Spolu s manželom sú moji najväčší fanúšikovia.

Dokonca sa mi cez sociálnu sieť ozvali z Robene.sk, že by radi prezentovali moju tvorbu na svojom handmade portáli. Pomohli mi nadobudnúť viac sebadôvery a dnes tam už mám svoj obchodík aj ja. Teším sa, že môžem robiť radosť aj iným ľuďom, ktorým sa moje výtvory páčia. Každému prajem, aby si v živote našiel niečo, čomu s radosťou a láskou venuje svoj čas.

Katkinu tvorbu môžete vidieť na Robene.sk.


Vybrané príbehy si prečítajte aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close