Keď sa obzriem späť, mám pocit, že moje detstvo sa odohrávalo za zatvorenými dverami a stiahnutými žalúziami. Vyrastala som v prísnej katolíckej rodine, kde sa o mnohých veciach nehovorilo a o ešte väčšom množstve vecí sa ani nesmelo premýšľať. Rodičia mi zakazovali pomaly všetko, od kamarátstva, krúžkov až po výlety. Môj svet bol škola, kostol a dom. Nič medzi tým.
A predsa som bola len dievča, ktoré chcelo žiť ako ostatní. Chcela som ísť von, smiať sa, byť s kamarátmi. Chcela som patriť do sveta, ktorý som pozorovala len z diaľky. A preto, človek mieni, no ten hore mení. V šestnástich som otehotnela.
Neskúsená, nevzdelaná o vzťahoch, o tele, o sexuálnej výchove. Keď neprichádzala menštruácia prvý ani druhý mesiac, začala som tušiť, že je zle. S Jakubom som pri tom bola iba dvakrát, bola som do neho zbláznená. Z odložených peňazí a s obrovskou hanbou na duši, som si zaobstarala tehotenský test. Keď sa objavili dve čiarky, najskôr som cítila šok. A o pár hodín strach.
Rodičia to rozhodne nezobrali dobre a ja sa im v istom bode ani nečudujem. Doma ma čakal iba krik. Mama mi povedala, že som ľahké dievča. Otec kričal, že som sklamanie, hanba rodiny. Dcérku Moniku volali panghartom ešte skôr, než prišla na svet.
Napriek tomu som ju od prvej chvíle milovala. Keď som ju držala v náručí, svet sa na okamih upokojil. Sľúbila som jej, že budem pri nej stáť, aj keby som mala byť v tom úplne sama. A dlho som aj bola.
Otec malej Moniky sa k ničomu nehlásil. Mama mi pomáhala len minimálne. Otec sa po alkohole menil na niekoho, koho som sa bála. Volal ma fľandra a tvrdil, že zničím život celej rodine a aj vlastnej dcére. Lenže, ja som nemala kam ísť. Tak som zostala v rodičovskom dome, prežívala som zo dňa na deň a preplakala snáď každú noc. Počítala som dni do chvíle, keď budem môcť odísť.
Keď Monika začala chodiť do škôlky, našla som si prácu v neďalekých potravinách. Bola to obyčajná robota, no pre mňa predstavovala prvý krok k slobode. Po večeroch, keď Monika zaspala, som chodila upratovať. Domov som sa vracala vyčerpaná, ale s pocitom, že pre nás robím maximum toho, čo dokážem.
Každý cent či euro, ktoré sa dalo ušetriť, išlo do mojej tajnej rezervy. Trvalo to takmer rok, no potom prišiel vysnívaný moment. Spolu s Monikou som nám prenajala malú garsónku. Nebolo to ideálne, ledva sme sa tam zmestili, ale bolo to naše. Prvýkrát v živote som cítila, že máme vlastný domov.
Roky utekali. Snažila som sa byť pre Moniku dobrou mamou, aj keď asi som niekedy až príliš opakovala to, čo som videla u svojich rodičov. Bola som prísna, občas tvrdá. Nechcela som, aby dopadla ako ja, a pritom som nakoniec spravila tie isté chyby, len iným spôsobom.
A potom prišiel deň, ktorý mi vyrazil dych. Moja krásna, inteligentná a šikovná dcéra, ktorá sa mala o pár mesiacov hlásiť na vysokú školu, mi oznámila, že je tehotná. Zosypala som sa. Mala som v sebe neuveriteľný hnev. Nie však na ňu, ale na seba. Časť môjho vnútra kričala, že som zlyhala.
Dcéra mi otcovo meno neprezradila a ja som sa viac nepýtala. Čo by to zmenilo, ak o neho Monika nestála. Asi vedela, prečo. O pár mesiacov k nám pribudlo ďalšie malé žieňa, moja nádherná vnučka Helenka. Mala som dve práce, aby sme to utiahli a Monike som pomáhala, ako to len išlo.
Vytvorili sme spolu silné ženské trio. Sme tri generácie žien, ktoré si navzájom držia ruky, sú tu pre seba a tvoria milujúcu rodinu.
Zdieľať na