Predvianočný zhon, štedrovečerná večera, rozbaľovanie darčekov, a najmä silvestrovská rozlúčka so starým rokom a vítanie roka nového – to všetko sú rituály, na ktoré sa väčšina ľudí teší. Pre mňa pred dvadsiatimi rokmi stratili svoje čaro a už som ho nikdy znova nenašla. Ani pri svojich deťoch.
Každoročne počas najkrajšieho obdobia roka pociťujem úzkosť, ktorú spustila prežitá trauma. Na Silvestra som prišla o svojho otca, a čo je horšie, bola som to ja, kto ho našiel mŕtveho. Hoci odvtedy uplynuli dve desaťročia, ten desivý obraz mám stále pred očami, akoby to bolo včera.
Na svoje detstvo sa pamätám ako na šťastné. Rodičia sa mne a mladšej sestre snažili vytvoriť zázemie a skutočný domov. Chodili sme na dovolenky, veľa sme čítali, boli sme úplne normálna rodina. Samozrejme, registrovala som aj hádky medzi rodičmi, ale neprikladala som im veľký význam, veď v ktorej rodine sa rodičia nepohádajú?
Na strednú školu som nastúpila v meste, kde bývame, sestra o rok neskôr odišla na druhý koniec republiky. Chýbala mi, ale mala som kamarátky a všetko som zvládala úplne v pohode. Že sa doma čosi deje, som, žiaľ, vôbec nezistila. Mala som osemnásť, žila som školou, maturitou a prvou veľkou láskou. No aj keby som to napätie medzi rodičmi vycítila, nemohla som urobiť nič. Alebo mohla?
Dnes, keď si na to všetko spätne spomínam, uvedomujem si, že hádky medzi mamou a otcom boli stále častejšie, no ja som akosi filtrovala, čo si k sebe pustím a čo nie. Keď po sebe kričali, zatvorila som sa v izbe, zapchala si uši a pustila som sa do čítania. Knihy boli môj svet, tam som unikala pre realitou, ktorá sa mi nepáčila. Viem, že rodičia sa hádali kvôli peniazom, ale ja som nič bližšie vedieť nechcela.
Netrpela som núdzou, mala som všetko, čo som potrebovala, a tak som si možno aj navrávala, že sa nič vážne nedeje, že je to len nejaké prechodné hlúpe obdobie, ktoré naša rodina zažíva. Vianoce v tom roku boli však zvláštne. Sestra prišla z internátu domov, mali sme sa stále o čom rozprávať. Zato mama s otcom boli mĺkvi, sotva spolu prehovorili. Otec hneď po večeri a rozdaní darčekov odišiel a vrátil sa až v noci. Mama sa snažila fungovať ako zvyčajne, no prezrádzali ju červené oči.
Na otázku, čo sa deje, však odpovedala stroho: Nič, všetko je v poriadku. Rodičia spolu v tých dňoch už nespali, otec sa presťahoval do komôrky, ktorú sme mali prerobenú na hosťovskú izbu. V naivite svojich osemnástich rokov som bola stále presvedčená, že všetko sa urovná a budeme opäť normálna rodina.
Na Silvestra sme vždy na obed chodievali k babke. Išli sme aj vtedy ja, mama a sestra. Otec prišiel neskoro v noci a keď sme okolo jedenástej odchádzali z domu, ešte spal. Hoci som sa vždy u babky cítila dobre, vtedy mnou zmietal akýsi zvláštny nepokoj. Nemohla som tam obsedieť. Len čo sme sa najedli, rozhodla som sa, že pôjdem domov.
Už ani neviem, čo som si vymyslela. Mama si ešte chcela vypiť kávu a sľúbila, že o chvíľu pôjde aj ona. Ponáhľala som a domov ako ešte nikdy. Bola to predtucha? Neviem, ale niečo ma šialene hnalo dopredu.
Pamätám si, že srdce mi tĺklo a chcelo sa mi plakať. A keď som odomykala byt, triasli sa mi ruky. Otca som našla v jeho izbe. Obeseného. Nikdy na ten pohľad nezabudnem, nikdy mi ten obraz nevymizne z pamäti. Na to, čo nasledovalo, sa však nepamätám. Vraj som sa zrútila, zviezla som sa k zemi, kričala a plakala. Keďže som vchodové dvere nechala otvorené, môj krik privolal susedov, a tí sa o mňa postarali.
Až potom, po pár dňoch, som sa dozvedala, čo sa vlastne stalo. Otec mal dlhy a mama na to prišla. Popožičiaval si, kde sa len dalo, pretože prepadol hráčskej vášni. Zničili ho automaty. Zo zúfalej situácie nevidel iné východisko, len si siahnuť na život. Pochovali sme ho 3. januára. Komôrku musela mama zamknúť, nebola som schopná do nej vojsť. Doslova som ju prosila, aby sme sa presťahovali, pretože každý príchod do bytu bol pre mňa traumou.
Nedokázala som v tom byte zostať ani na minútu sama. Nočným morám, samozrejme, nebol koniec, museli sme riešiť otcove dlhy, a sťahovanie nakoniec bolo jedným z riešení. Byt sme predali, vyplatili, čo sa dalo, a nasťahovali sme sa do malého mestského 2-izbového bytu, ktorý sa mame podarilo vybaviť. Traumy, ktorú som zažila, som sa však nezbavila. Dúfala som, že sa tak stane, keď sa mi o tri roky narodila dcéra, no mýlila som sa.
Svojim deťom som sa vždy snažila pripraviť krásne Vianoce, no zvieravý pocit v žalúdku, nedefinovateľná tieseň a opuchnutá tvár môjho otca, ktorú mám doteraz pred očami, mi bránia naplno prežiť vianočné sviatky a koniec roka. Najmä Silvester a Nový rok sú pre mňa ťažkým obdobím. Odmietam si pripíjať, odmietam bilancovať, odmietam oslavovať. Už sa snažím neriešiť, čo by bolo, keby.
Bola som v tom čase v podstate ešte dieťa a toto boli problémy mojich rodičov, nie moje. Nenesiem žiadnu vinu na tom, čo sa stalo, no poznačilo ma to naozaj veľmi. A dlho mi trvalo, kým som otcovi odpustila. Pretože to, čo mi urobil, by milujúci otec svojim deťom nikdy urobiť nemal.
Zdieľať na