Hovorí sa, že niet väčšieho nešťastia, ktoré môže rodič zažiť, ako to, keď prežije vlastné dieťa. Veľmi si vyčítam, že za smrť vlastnej dcéry môžem aj ja.
Volám sa Juliana. Mám 54 rokov, ale podľa vzhľadu by ste mi hádali možno o 15 rokov viac. Nie som ničím výnimočná žena. Pracujem na pošte, som rozvedená a mám dve deti. Teda, mala som. Moja dcéra, ktorej som dala meno Nikola, už nie je medzi nami… Bola to moja prvorodená dcérka.
Milovala som ju tak, ako len matka dokáže milovať svoje dieťa. Vždy bola šikovná. Rada čítala, školu zvládala ľavou-zadnou. Vysokú školu dokonca ukončila s červeným diplomom ako jedna z mála z ich triedy. Hrdosť, akú som v sebe mala, keď som ju vtedy videla, tak na tú nikdy nezabudnem. S otcom mojich detí som sa rozviedla pred mnohými rokmi. Žili sme skromne, avšak Nikolka to chápala. Vždy sa snažila privyrobiť si na brigádach, aby si mohla kúpiť aspoň to, čo potrebovala.
Neskôr odišla žiť mimo domu, odsťahovala sa za prácou. Rozumela som tomu, bola mladá a potrebovala sa postaviť na vlastné nohy. Časom si kúpila aj vlastný bytík na hypotéku. Všade, kam som chodila, som o nej hovorila s láskou a obdivom. Nevedela som, čo vnútri prežíva. V jeden deň mi zazvonil mobil a oznámili mi tú najhoršiu správu. Myslela som, že je to nočná mora, ktorá pominie a z ktorej sa zobudím, avšak nie.
Nikolka si siahla na život. Nikto tomu najskôr nerozumel. Po čase sme v jej byte však našli denník, ktorý som si dovolila prečítať s tým, aby som tomu celému lepšie porozumela. Pri čítaní sa nie moje srdce, ale zvyšné črepiny, ktoré z neho zostali, už úplne rozbili. Mohla som tomu celému zabrániť?
Nikolka mala dobré aj zlé dni. Riešila to, čo riešia ženy v jej veku. Lásku, sny, prácu. Na pohľad mala všetko to, po čom iní ľudia túžia. Bola však mimoriadne citlivá a ani ja som nevedela, čo prežíva. Stále ju trápila strata otca. Po našom rozvode sa s ním už nestýkala, dávala si to za vinu. Veľmi jej chýbal mužský vzor a rola otca. Keď jej po mnohých rokoch navyše zomrela jej milovaná mačička, vnímala to hrozne. Bola na ňu veľmi naviazaná a podľa jej slov, bola toto najväčšia rana, akú zažila. Nevyrovnala sa s tým.
Nešťastné lásky zmenili jej zmýšľanie o vzťahoch. Aj keď mala stabilného a veľmi dobrého partnera, zdá sa, že nedostávala od neho toľko nehy a lásky, akú osoba s jej povahou potrebovala. Vychádzali si, jej však chýbali objatia, milé slová, väčší záujem o ňu ako o ženu.
Pracovala na dobrej pozícii, avšak cítila sa byť neustále podceňovaná. Keď mi raz povedala, že vyhorela z práce, nerozumela som tomu. Neriešila som to s ňou. Nikto to s ňou neriešil a v nikom nenašla oporu. Podľa denníka viem, že túto etapu uzamkla v sebe ako svoju trinástu komnatu. Postavila sa opäť na nohy, ako taký Fénix z popola. Napriek tomu sa jej v práci podľa jej slov nedarilo.
Často sa pýtala sama seba, prečo sa takto cíti. Na pohľad mala všetko: partnera, bývanie, prácu. Avšak vo vnútri sa cítila zranená. Takýto smútok v duši si niesla údajne celý život. Niečo jej veľmi chýbalo, čo sama nevedela pomenovať. Sama pre seba bola neskôr škaredá, nešikovná a vnímala sa iba ako schránka bez duše. Nevedela sa už smiať a preto vyhľadala aj psychologickú pomoc, o čom som ja vôbec nevedela.
Vraj by som tomu aj tak neporozumela a aj tak by som ju nepočúvala. Diagnostikovali jej úzkosť, traumu z detstva… Vo svojom denníku neraz povedala, že sa cíti byť sama a nemá nikoho. Obviňovala v denníku aj mňa, že som za ňou nechodila a že sa viac ako o ňu starám o seba. Myslela si, že vraj ju nemá kto skutočne ľúbiť.
Tak veľmi ma to celé bolí. Mohla som tomu celému zabrániť. Keby som svojej dcére viac načúvala, keby som namiesto sledovania televízie počas víkendov sadla do vlaku a išla za ňou. Keby som bola lepšou matkou, mohla som svoju Nikolku mať. Dnes jej o svojej láske hovorím pri jej hrobe. Verím, že môj príbeh bude výstrahou pre všetkých rodičov. Naše deti nás potrebujú počas celého života, aj v dospelosti. Nezabúdajme na to. Nestraťme ich kvôli našej ľahostajnosti, ktorú si niekedy neuvedomujeme.
Zdieľať na