Pochádzam z menšieho mesta. Nikdy ma nelákalo odísť a opustiť rodný domov. Narodili sa tu moji rodičia i starí rodičia a po prvý raz v miestnej pôrodnici zaplakala aj vytúžená dcéra. Tá však odjakživa bola môj presný opak a ja sa sama seba pýtam, či som niekde nespravila chybu.
Anička už vtedy, keď si mala vybrať, kam chce ísť na strednú školu, prišla za mnou, či by nemohla ísť študovať do hlavného mesta a bývať na internáte. „Čo si sa zbláznila?“ šplechla som jej do tváre a neskrývala som svoj údiv. Podľa mňa na takýto odvážny krok zďaleka nemala vek a rozhodne som sa ju nechystala pustiť niekam, kde to ani ja poriadne nepoznám.
Dcéra sa však svojho sna nevzdala. Jej stredoškolské časy utiekli ako voda a ona si prihlášku na vysokú školu podala už sama. Prijímacie skúšky spravila. S natešeným hlasom mi oznamovala, že o päť rokov z nej bude inžinierka.
Aj táto Aničkina predstava sa naplnila tak, ako si to sama vysnívala. Ja som s ňou súhlasila v tom, že školu treba mať poriadnu. Ale po promóciách som očakávala, že sa vráti domov a nájde si prácu niekde pri nás. Anička sa nakoniec rozhodla úplne inak – natrvalo sa usadila v Bratislave. Našla si tam uplatnenie a neskôr aj manžela, s ktorým si založila rodinu.
Vnúčatá som chodila navštevovať sporadicky. Oveľa viac mi vyhovovalo, keď prišli za mnou. Našťastie, dcéra, kým bola na materskej, trávila u nás s rodinou všetky sviatky, a tak som sa na nedostatok príležitostí byť so svojimi vnučkami nemohla sťažovať. Navyše, brala som to aj ako šancu vštepiť a odovzdať deťom niečo od našich predkov. Nech vedia, kde majú korene.
Karta sa obrátila, keď mladšia vnučka začala navštevovať škôlku a staršia školu. Prvý rok bývali stále choré. Dcéra trávila všetok čas v práci, jej manžel tiež, a tak jediná možnosť bola, že budem chodiť strážiť deti, keď budú choré alebo cez prázdniny. Súhlasila som. Začali sa však naše prvé nezhody s Aničkou. Všimla som si, že staršia vnučka pochytila zo školy prízvuk, až mi to uši trhalo. Snažila som sa ju upozorňovať, ako sa hovorí pekne po slovensky. Nevidela som na tom nič zlé.
Raz dcéra pri večeri niečo rozprávala a vnučka ju opravila, ako sa to hovorí správne. Anička sa na mňa osopila, nech si doma hovorím, ako chcem, ale deti nech nepreúčam. Vraj by sa dcére v škole posmievali, keby im tam začala vyspevovať a zaťahovať. Ostala som smutná. Čo je zlé na tom, ak je človek hrdý na to, odkiaľ pochádza a prezentuje sa hoci aj hovorenou rečou? Snažila som si dávať pred Aničkou pozor, ale keď som bola s deťmi len sama, opravovala som ich naďalej.
Ďalší problém bol, že Anička neviedla deti k náboženstvu. Dcéra mi vyslovene zakázala sa pred deťmi modliť, lebo sú vraj z toho zmätené. Povedala, že necháva na dievčatá, ako sa rozhodnú. Ak budú chcieť chodiť na náboženstvo a do kostola, nebude im v tom brániť, ale nechá to na nich, keď trocha podrastú. Takto sa to ale podľa našich tradícií nerobí predsa. Deti treba viesť k pravým hodnotám od narodenia, a nie až vtedy, keď si samy povedia.
V hĺbke srdca som tak trochu tušila, že sa toto stane, už keď od nás dcéra odišla na vysokú školu. Vtedy mi bežalo hlavou, že sa z nej stane veľká panička z mesta, ktorá zabudne na všetko, čo som do nej vkladala. Je mi to síce ľúto, ale ja sa nevzdávam. Rozhodla som sa, že sa budem snažiť na svoje vnučky pôsobiť, ako sa len bude dať. Dcéra sa na mňa za to hnevá a sem-tam sa pochytíme. Ja ale verím, že robím správnu vec.Sledujte náš Facebook
Zdieľať na