Volám sa Klára. Mám 52 a žijem v malej dedine na východe. Áno, presne tam, kde nikto nechce žiť, pretože tam vraj NIČ nie je. Ľudia sa tu musia pretĺkať, no nikdy by som nechcela bývať inde. Starého psa novým kúskom nenaučíš a starú brezu tiež už nikam nepresadíš. Chcem sa s vami podeliť s mojím príbehom. Možno niekomu, kto prežíva niečo podobné, čo som prežívala ja, to vleje novú nádej do života.
S Janom sme sa brali, keď som mala 18. Hneď po učňovke. Vtedy to bolo bežné a nikto na nás neukazoval prstom. Syna sme mali len jedného. Janka, po otcovi. Po pôrode som dostala komplikovaný zápal, tak sa inak nedalo.
Chvalabohu však aj za toho jediného. Vydaril sa nám. Nikdy nám nespravil hanbu, aj obdobie puberty sme zvládli bez búrlivých výstupov. Po gymnáziu išiel na vysokú do Bratislavy, kde nakoniec aj ostal. Predsa len, pracovné príležitosti tam má oveľa lepšie, než tu, na východe.
Po jeho odchode som sa veľmi upla na Jana. Veľa toho nenahovoril, len potichu sedel vedľa mňa v garáži, kde sme vyrábali drevené kraslice, ktoré sme raz za mesiac vyvážali do Nemecka. Začali sme podnikať ihneď po revolúcii. Darilo sa nám, no na druhej strane sme tiež nemohli vyskakovať do nebies.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu
Prekvapivo, ani po toľkých rokoch manželstva mi neliezol na nervy. Keď mi však pred štyrmi rokmi povedali, že má rakovinu hrubého čreva, zrútil sa mi svet. Ja, čo som vždy bola silná, som sa zosypala. Jano ma nemotorne pohladil po hlave a povedal, že nejako už bude. Nebolo. Do pol roka od stanovenia diagnózy už ležal v rakve.
Ani netuším, ako prešiel pohreb. Všetko, čo bolo potrebné, zariadil Janko. Ja som celú udalosť videla ako cez hmlu. Viem, že ľudia si len šuškali, že som sa zbláznila. Asi som sa aj. Neviem. Viem len, že mi zo života odišla jediná istota.
Čo si bez neho počnem? Ako budem žiť? Z čoho budem žiť? A čo naše podnikanie? Komu budem ráno robiť kávu a kto ma bude počúvať? Najradšej by som odišla za ním, keby som vedela, čo ma tam čaká. Janko ostal pri mne týždeň, dlhšie sa mu nedalo. Navrhol mi, aby som predala starý dom a odišla s ním bývať do hlavného mesta. Že mi nájde nejakú garsónku. Odmietla som to. Čo by som tam robila? Hľadela do štyroch stien?
Rozhodla som sa, že sa pozviecham. Dva týždne po pohrebe som bola za kaderníčkou, ktorá mi ostrihala vlasy a blond farbu, ktorú som nosila už celé desaťročia, vymenila za gaštanový odtieň. Zmenilo ma to na nepoznanie.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
A to som potrebovala. Potom som vypratala spálňu, manželovu fotografiu založila do albumu, aby mi pri pohľade naňho zakaždým netrhalo srdce. Na druhý deň som začala maľovať steny, snažiac sa nevnímať neprajné poznámky susedov, ktorí sa premávali pod mojimi oknami. Ľutovali ma. Ja som však cítila, že robím správne.
To však nebolo všetko. Aký bol však šok okolia, keď sa dozvedeli, že som sa prihlásila do autoškoly. Nové auto sme kupovali len pred piatimi rokmi a mne ho bolo ľúto predať. Tak som si konečne sadla za volant. Vedela som, že auto potrebujem k tomu, aby som mohla pokračovať v podnikaní. Nemôžem predsa voziť tovar do Nemecka autobusom. Ľudia si ťukali prstom na čelo.
Môj syn Janko bol jediný, kto mi veril. Pochopila som, že strach sa dá prekonať. Prvé kilometre boli rozpačité, no teraz už jazdím ako drak. Do podnikania som pridala nové nápady, chalupu trošku prerobila a začala som sa opäť tešiť zo života. Susedia tvrdia, že na to nemám právo, keď mám muža na cintoríne. No ja viem, že aj vdova dokáže byť šťastná. Môj nebohý manžel by sa tiež z toho tešil. Smrť blízkeho je bolestivá skúsenosť, no rozhodne to nie je koniec vášho života.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na