Pravdivý príbeh: Manželovi som odpustila neveru – a dobre som spravila!

Muž

thinkstockphotos.com

Vzťahu s Ivanom mi nič nebránilo. Obaja sme v čase zoznámenia nemali žiadne záväzky. Kým u prvého manžela som si nebola od prvej chvíle istá, či je to ten pravý a brala som si ho skôr z pocitu, že už nikoho lepšieho nestretnem, pri Ivanovi ma amorov šíp zasiahol ako blesk.

Hoci sme boli s Ivanom dosť odlišní, mali sme toho aj veľa spoločného. Radi sme cestovali, obaja sme gurmáni, vieme si vychutnať dobré jedlo a pohodu. Jediné, čo mi nešlo do hlavy bolo, že Ivan mal za sebou veľmi málo vážnych vzťahov. Boli to vždy skôr len také romance, krátkodobé vzplanutia, zábavky. Páčilo sa mi, že pri mne sa stal z Ivana iný človek, aspoň čo sa vzťahových vecí týka.

Po roku ma Ivan požiadal o ruku. Súhlasila som. Nechceli sme žiadnu šialene veľkú a drahú svadbu. Len niečo malé, komorné, niečo, na čo budeme obaja spomínať ako na najkrajší deň v našich životoch. Obrad sme mali krásny, aj obed po ňom dopadol na výbornú. O svadobnej noci ani nevravím. Cítila som sa šťastná a milovaná.

Bola som rada, že svadbou sa u nás nič nezmenilo, čo sa nudy a stereotypu týkalo. Stále sme chodili na výlety, za kamarátmi, spoznávali nové veci. Prvá skúška vzťahu prišla o pár mesiacov. Žiaľ, Ivan sa zranil v práci a bol skoro rok PN. On to bral ako hotovú tragédiu. Cítil sa hlúpo, že hlavný príjem v rodine mám ja. Veľa sa ľutoval a poukazoval na to, že je len polovičný chlap a že ho určite vymením za niekoho lepšieho. Ja som celý čas pri ňom trpezlivo stála a snažila sa ho presvedčiť, že chlap s veľkým CH je pre mňa jedine on.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mal som všetko, bol som však neverný a dnes nemám nič


Keď Ivan začal opäť robiť, vrátila sa mu aj chuť zasa chodiť do spoločnosti. Počas jeho uzdravovania nemal na také niečo vôbec náladu. Som spoločenský typ, a tak som túto zmenu vrelo uvítala. Konečne vypadneme medzi ľudí.

Najbližšie nás čakala kamarátova štyridsiatka. Vedeli sme, že to bude divoký žúr. Kamarát mal povesť najväčšieho zabávača v partii. Po čase sa nás zišlo celkom dosť. Alkohol sa podával jedna radosť, už pred polnocou sme boli skoro všetci „veselí“. Nevadilo mi to, veď vypustiť paru občas musíme všetci. Ja som to trocha prehnala, cítila som, že už dlho nevydržím a pôjdem si ľahnúť. Zato Ivan to roztočil. Kamarát zavolal na párty aj svoju neter. Tá nevedela od Ivana oči odtrhnúť. Všimla som si to hneď na začiatku, ale skôr mi to lichotilo v zmysle, že ten chlap je tu so mnou a ty moja milá ho môžeš len okukovať. Pozornosť lichotila aj Ivanovi. Stále odbiehal s Majou na cigaretu, ona sa hlúpo chichúňala, keď jej neustále dolieval. Nie som žiadna stíhačka, navyše utlmená vínom som nevedela odhadnúť, čo sa to medzi nimi vlastne deje. Či je to už príliš, či len ja dramatizujem a ide o nevinnú zábavu na oslave.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj partner žil okrem mňa s ďalšou ženou


Po chvíli som si všimla, že Ivan ani Maja v miestnosti nie sú a kamsi odišli. Bolo mi trápne ísť hľadať vlastného manžela. Rozhodla som sa, že pôjdem do postele a Ivan sa určite vyberie za mnou, keď zistí, že som odišla. Pomerne rýchlo som zaspala a zobudila sa veľmi skoro nadránom. Na môj šok aj prekvapenie, Ivan v posteli nebol. Všetci ešte spali a mňa premkol nepríjemný pocit, že asi nebude niečo úplne v poriadku. Nenapadlo ma nič iné, len odísť domov a nechať Ivana tam. Keď sa Ivan vrátil domov, ani nemusel nič hovoriť. Výraz na jeho tvári hovoril za všetko. Neviem, čo všetko s Majou robili, ani som to nechcela vedieť, ale v jeho očiach to tam bolo. Vina, hanba, prosba o odpustenie, veď za všetko mohol alkohol.

Vždy som si predstavovala, že ak raz budem v podobnej situácii, porozbíjam o dlážku polovicu servírovacej súpravy, spálim spoločné fotky, vyperiem mu oblečenie v Save. V skutočnosti som ale nemala potrebu robiť nič. Zbalila som Ivanovi tašku a odprevadila ho so slovami, aby odišiel bývať k matke. Asi aj on bol zo mňa prekvapený, aká som pokojná.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podrazil manžel, o pár rokov aj dcéra


Prvé dva dni boli ako vo sne. Chodila som do práce a fungovala na nejaký záložný zdroj. Potom sa Ivan ozval. Volal, chodil za mnou, plakal, posielal kvetiny, dokonca prišiel za mnou do roboty a kľačal na parkovisku, kým mu nesľúbim, že sa s ním porozprávam. Tvrdil, ako veľmi mu chýbam, ako je bezo mňa nešťastný a nemôže dovoliť, aby ma stratil.

Nechala som ho vytrápiť sa dva týždne. Potom som sa rozhodla urobiť hrubú čiaru a dať Ivanovi ešte jednu šancu. Povedala som mu, že sa nikdy nechcem baviť o tom, čo sa v tú noc stalo a bolo to asi dobré rozhodnutie. Ivan sa odvtedy snaží ako najviac vie. Je to už pár rokov a môžem spätne povedať, že je z neho ešte lepší manžel ako na začiatku. Nikdy by som si to nebola pomyslela, ale toto jeho malé pošmyknutie prečistilo a utužilo náš vzťah a sme spolu jeden tím, ktorý tak ľahko niečo nenaruší. Aspoň dúfam.


Poznáte podobný príbeh? Ako by ste sa v danej situácii zachovali vy? Podeľte sa o svoj názor s ostatnými čitateľmi v diskusii pod článkom.

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, BH
Odporúčame