Pravdivý príbeh: Materstvo v štyridsiatke nemusí byť to pravé

Matka

www.profimedia.sk

Hovorí sa, že s vlastnými deťmi sa vytrápite, s vnúčencami si už len užívate. Na svoje vnúča som si však musela dlho počkať.

Vyrastala som v meste na juhu Slovenska. Rodičia mali roľu, všetok voľný čas aj prázdniny som trávila na nej. Chcela som sa vyučiť za krajčírku. Rodičom sa moja voľba nepozdávala, ale povzbudili ma. V našej rodine platilo vždy vzájomné podporovanie a dôvera. Dúfala som, že keď sa aj ja raz vydám, moje deti budú vyrastať v podobnej atmosfére.

Po škole som sa na chvíľu zamestnala ako krajčírka. V tom čase som už randila s Matejom. Bol rovnako rodinne založený ako ja. Chceli sme sa čo najskôr zobrať a mať deti. Odrobila som si zopár mesiacov, nech máme nejaké peniaze na svadbu a v septembri sme sa vzali.

Do roka sa nám narodila Julianka. Veľmi sme sa tešili, ale zároveň sme vedeli, že to nebude naše posledné dieťa. Lenže čo sme si my naplánovali, život zariadil inak. Akokoľvek sme sa snažili, ďalšie deti sme už nemali.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Som asi slabá, celý život zostávam v nešťastnom manželstve


Zato Julianka nám vystačila aj za dvoch. Bola mimoriadne nadaná. Viem, že každý rodič si to myslí o tom svojom potomkovi. Nás však Lianka presviedčala z roka na rok. Čítať vedela už v štyroch rokoch. Aj do školy ju zobrali o rok skôr. Išla jej matematika, mala veľmi dobré logické myslenie.

Vynikajúce  výsledky sa s ňou preniesli aj na strednú elektrotechnickú školu, kam išla študovať. Pre dievča netypické, ale Lianku to bavilo. Rovnako jasnú predstavu mala aj o svojom ďalšom vzdelaní. „Mami, idem na vysokú do Bratislavy,“ oznámila mi jeden deň s iskričkami v očiach. Ani som nevedela, že si niekam dala prihlášku. Zobrali ju, aj keď na vtedajší systém to bola skôr náhoda. Na škole v nej naozaj museli vidieť potenciál. Ja som sa síce do jej predmetov rozumela tak, ako ona do mojich látok a nití, ale vždy mi s nadšením doma rozprávala, čo práve preberajú.

Po škole sa jej naskytli viaceré pracovné príležitosti. Rozhodla sa prijať ponuku do Prahy. Pre mňa s Matejom to znamenalo, že ju uvidíme ešte menej. Do práce ale bola naozaj zažraná. Robila analytičku v IT sfére, išlo jej to, zarábala rozprávkovo, dopriali sme jej to.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Nevesta nás neznáša, skrýva pred nami aj našu vnučku!


Po siedmich rokoch, na Liankine tridsiate narodeniny, ju presunuli späť do nášho hlavného mesta. Neskôr nám povedala, že si o to sama zažiadala. V kútiku duše som sa potešila. Myslela som si, že sa moja dcéra chce konečne so svojím priateľom usadiť a založiť si rodinu. „Peniaze a všetko okolo nich sú síce pekné, ale rodinu to nenahradí,“ sem tam som jej zvykla prehodiť do telefónu. Julianka však na rodinu ešte nepomýšľala. Chcela sa prosto naďalej venovať kariére a v Bratislave na to mala lepšie podmienky.

Keď sme aj dcérine tridsiatepiate narodeniny oslávili v pôvodnom zložení – ja, manžel, Juliana – rozhodla som sa trocha zatlačiť. „Lianka, s Borisom už ste nejaký ten piatok spolu, nepomýšľali ste, že sa vezmete?“  pripravovala som si pôdu. „Aj áno, ale stále na to nebol čas, neboj sa mami, raz sa dočkáš,“ uisťovala ma so smiechom dcéra. „Ja by som sa ale chcela dočkať aj toho, že raz podržím na rukách môjho prvého vnuka.“ Juliana mala odpoveď na všetko „Jaj mami, v dnešnej dobe môžem ísť na materskú aj v štyridsiatke. Neboj sa, aj ty si ešte mladá, budeš ešte vládať malého aj na rukách nosiť.“

Myslím si, že v každej žene sa skrýva materinský pud. Môže byť schovaný pod nánosmi zvanými sloboda, kariéra alebo peniaze, ale je tam. V mojej dcére sa prebudil, keď mala dva roky pred štyridsiatkou. Zrazu už neboli dôležití klienti, nové projekty v práci, aplikácia do systému niečoho, čomu som stále nerozumela. Julianin nový projekt bol stať sa matkou. Lenže prvýkrát sa zdalo, že to bude niečo, čo nepôjde podľa jej predstáv.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: To je matka – jedno dieťa miluje, na druhé si ani nespomenie


Spočiatku bola moja dcéra optimista. Keď však ani po troch rokoch neprišla do druhého stavu, pomaly ale iste sa začala prikláňať k myšlienke, že jej vlak už ušiel. Skúšala s priateľom všetko možné aj nemožné. Počúvala rady lekárov, navštevovala najlepších špecialistov na reprodukciu, dávala na rady šarlatánov, ktorí z nej len ťahali peniaze, radila sa na internetových fórach. Poslednou kvapkou bolo, keď tretíkrát potratila. Všetci sme si mysleli, že do tretice všetko dobre dopadne. Žiaľ, nesplnilo sa.

Na Julianu to bolo už príliš. S Borisom sa dohodli, že vypadnú na dva mesiace na Maltu. Prihlásili sa na jazykový kurz a kurz potápania. Chceli sa poriadne zrelaxovať a nemyslieť na svoje starosti.

Možno to bolo uvoľneným prostredím, v ktorom boli, možno z nich opadol stres. Julianka sa však vrátila tehotná. Nechcela nám to sprvu ani povedať. Bála sa, že to zakríkne a o dieťa opäť príde.

Našťastie to tentokrát už vyšlo. Juliana priviedla na svet Tomáška. Boli sme šťastní ako blchy.

Tomáš je ako živé striebro. Momentálne sa už naučil chodiť, behá po celom dome. Snažím sa dcére pomôcť so strážením, aby sa mohla pokojne vrátiť do práce. Je to však ťažké. Moje nohy už nie sú také rýchle ako voľakedy, zadýcham sa oveľa rýchlejšie. Som vďačná za ten malý zázrak, ktorý máme, ale veľakrát ma napadne, na čo bolo dobré tak dlho s dieťaťom čakať. Ušetrili by sme si kopec sklamaní a bolesti.


Máte vy alebo poznáte niekoho s podobnou skúsenosťou? Napíšte do diskusie vaše názory a vyhrajte víkendový pobyt alebo niektorú z ďalších cien v našej súťaži. Nezabudnite uviesť platný email.

Zdroj: www.profimedia.sk, www.profimedia.sk, G.D.
Odporúčame