Vydala som sa do rodiny, v ktorej sa pilo. Veľa. Aj keby nebolo čo do úst, na pálenku sa vždy našli peniaze. Preto sa mi páčil postoj môjho muža Fera, ktorý aj na vlastnej svadbe ostal len pri jednom prípitku. Nepočúval reči o tom, že si nevie uctiť rodinu. A to mi veľmi imponovalo. Kto mal tušiť, že už o pár mesiacov sa zmení na nepoznanie?
Po svadbe sme začali bývať u svokry, Ferovej mamy, ktorá bola tvrdou a hrdou ženou. Život ju naučil. Muž, kým ešte žil, ju neraz naháňal po dome sekerou. Rád si vypil a pálenka v ňom prebúdzala agresivitu.
Deti to neradi videli. Schovávali sa, kde sa mohli, pred otcovým hnevom. Fero, keď trochu podrástol a zmužnel, bránil mamu vlastným telom pred otcovými údermi. Keď mi to rozprával, hrnuli sa mi slzy do očí. Preto som verila, že je správny chlap na správnom mieste, ktorý si stojí za svojou rodinou.
Život po svadbe však vôbec nebol ružový. Mojej svokre sa nepáčilo nič, čo som spravila. Zemiaky boli málo slané, mäso sa nedalo požuť. A môj muž, miesto toho, aby sa ma zastal, držal stranu mame. Keď som ho vítala doma s plnou náručou ponôs a neskôr aj s uplakanou Terezkou, začal radšej utekať do krčmy.
Keď si vypil pivo, vedela som to prežuť. Od smädu, veď to nič nie je. Po čase som však čoraz viac cítila, že páchne alkoholom. Verila som, že sa to zlepší, keď sa presťahujeme do svojho a svokra sa nám prestane montovať do života.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Alkohol zničil život mne aj mojim deťom
Nič sa nezmenilo. Práve naopak. Fero už začal piť ako dúha. Stačilo, že som mu len raz pripomenula jeho odpor k alkoholu. „Nechcem skončiť, ako môj otec,“ vravieval. Ten zomrel práve kvôli cirhóze pečene, pričom dlhoročný alkoholizmus v tom zohrával nemalú rolu. Keď som mu to povedala, takú mi vylepil, že mi stena dala druhú. Paradoxne som sa za to hanbila ako pes. Pretože som ho provokovala.
A tak sa začali moje galeje týranej ženy. Svokra mi vyčítala, že sa maľujem ako ľahká žena. Avšak netušila, že si len mejkapom zakrývam pribúdajúce modriny. Terezka, ku ktorej pribudli dvaja bratia, sa len skrývala. Stávalo sa z nej zakríknuté dievčatko.
Keby som nemala deti, hneď by som zdrhla kade ľahšie. Ale vždy, keď som sa na nich pozrela, bolo mi smutno z toho, že by nemali vyrastať v kompletnej rodine. Keď som sa so svojím trápením zdôverila švagrinej, len sa uškrnula. Vraj nepozná ženu, ktorej by raz za čas muž nedal jednu výchovnú. A tak som radšej ostala ticho.
Rozvod bol v našej dedine vnímaný nielen ako hriech, ale aj ako obrovské zlyhanie. Žena ma vydržať všetko. To bol zmysel manželstva. Farár síce vravel, že by dohovoril môjmu Ferovi, ale veľmi som sa toho bála. Keby sa to dozvedel, že som to vykecala pri spovedi, asi by ma prizabil.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Raz sa to takmer stalo. Pri jednej bitke ma hodil z balkóna, na ktorom sme ešte nestihli spraviť zábradlie. Nemali sme za čo, Fero čoraz viac peňazí „investoval“ do alkoholu. Mala som jediné šťastie, že som spadla z prvého prostredia. Nemocnici som sa však nevyhla. Mala som zlomenú ruku, nohu a viaceré pomliaždeniny. Keď suseda zavolala sanitku, ošetrovatelia nechápali, prečo nechcem ísť s nimi.
Doktor pri pohľade na moje telo hneď pochopil, kde je pes zakopaný. Dohovoril mi, vybavil mi kontakt s psychologičkou i sociálnou pracovníčkou a ja som konečne nabrala odvahu odísť od Fera. Vedela som, že skôr či neskôr by ma prizabil. Odišla som od neho a už niekoľko rokov žijem s deťmi na mieste, kde ma nemôže nájsť.
V dedine som bola iba raz, aj to za asistencie sociálky. Prišla som si po veci. Všetci mi však nadávali. Pretože žena má byť doma pri manželovi, a ja som zlyhala. Teraz viem, že najťažšie je rozhodnúť sa. Potom sa všetko poskladá. A ja sa konečne s deťmi nemusím báť, kedy dostanem ďalšiu výchovnú.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na