Vždy som v práci trávila viac času ako doma. Na začiatku preto, že ma bavila, neskôr preto, že domov sa aj tak nebolo za kým ponáhľať. Niet divu, že v tridsiatich štyroch rokoch som bola stále sama. Ani v práci som nikoho zaujímavého nestretla – kolegovia boli buď boli inak orientovaní alebo zadaní či ženatí. V lepšom prípade šťastne. V tom horšom mi niektorí z nich na firemných akciách ponúkali noc, o akej sa mi ešte nesnívalo. Vždy sme sa na tom s mojou kolegyňou a kamarátkou Gabikou na ďalší deň bavili. Aj ona sa mi snažila niekoho dohodiť.
V jeden nedeľný večer ma prišla Gabča pozrieť. Bola som dva týždne na pé-en-ke a pekne som sa nudila. Po pár pohároch vareného vína jej zrazu čosi napadlo – urobiť mi profil na zoznamovacej stránke. Najprv som bola proti, ale prehovorila ma. „Počúvaj ma, Diana. Dokedy budeš takto sama? Čas letí, už nie si najmladšia“, podpichovala ma. „Z desiatich mužov, čo ti napíšu, môžeš síce deväť hneď vymazať, ale ten desiaty môže stáť za to.“ A naozaj. Muži na môj profil začali hneď reagovať. Bolo príjemné vedieť, že niekto o vás javí záujem. Zaujal ma najmä jeden, Maroš. Na začiatku mi napísal len nesmelé: „Ahoj, páči sa mi tvoja fotka. Tiež mám rád pekné kvety.“ Tou kvetinou nemyslel mňa, ale pozadie fotky, na ktorej som pózovala. Začali sme si písať. Kto sme, čo robíme. Maroš mal tridsaťsedem rokov, rozvedený, bezdetný. Pracoval ako vodič sanitky. Prišlo mi to veľmi statočné a romantické. S mojou prácou audítorky sa to nedalo porovnať.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel ma podvádza – a ja ho nedokážem opustiť
Z jedného mailu za deň boli zrazu aj štyri správy denne. Postupne sme si vymenili telefónne čísla a zavolali si. Pamätám si, že jeho hlas ma okamžite dostal. Bol hlboký a akoby zachrípnutý. Po mesiaci mi Maroš navrhol, aby sme sa stretli. Neváhala som. Keby to nepovedal on, chopila by som sa iniciatívy ja. Prvé rande sme si dali symbolicky v botanickej záhrade a od toho dňa sme boli spolu vždy, keď nám to jeho a moja práca dovoľovali.
Po pol roku sa Maroš ku mne presťahoval, aj keď mu to najprv nebolo úplne po vôli. Vravel mi, že sa cíti ako príživník. Svoj byt však musel prenechať bývalej manželke, a tak sme nemali veľmi na výber. Ja som sa spolunažívania tiež najprv trocha obávala. Predsa len, ešte nikdy som s nikým nebývala. Moje obavy sa však rozplynuli ako ranná hmla. Rozumeli sme si po každej stránke.
Ani som sa nenazdala a oslavovali sme piate výročie nášho vzťahu. Najväčšiu radosť z nás mala Gabika. Všetkým našim známym vždy na počkanie rozprávala, že je to vlastne jej zásluha, že sme spolu. Nikdy nezabudla so smiechom zdôrazniť, že čaká, že pôjde za svedka.
Ani po siedmich rokoch sa však Maroš nemal k činu. Žiadosť o ruku neprichádzala. Keď som túto tému Marošovi načrtla, vyhovoril sa, že svadba niečo stojí. Najprv chce zarobiť dosť peňazí, aby sme sa nestresovali. Mala som po štyridsiatke, o svadbe s mladou peknou nevestou v bielom už v mojom prípade nemohlo byť ani reči. Aj tak som však náš vzťah chcela spečatiť aj oficiálne. Ale bolo nám spolu dobre, a tak som to neriešila.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Najskôr ma podviedol on, dnes podvádzam aj ja
Jedno popoludnie som si po dlhom čase otvorila svoj profil na sociálnej sieti. O priateľstvo ma požiadala spolužiačka zo strednej školy. Začala som si prezerať jej fotografie. Ako tak klikám na fotky a pijem popritom kávu, zabehlo mi. Pozerám sa na výjav z dákej oslavy. Je tam veľa cudzích veselých ľudí, medzi nimi aj moja spolužiačka a za ňou v pozadí sa usmieva môj Maroš. Na ňom sedí mladá dievčina, s rukou na jeho stehne, on s rukou okolo jej pása. Neverila som vlastným očiam. Je to naozaj on? Rýchlo som si overila, pod akým menom je na fotke uvedený. Maroš. Zmiatlo ma však jeho priezvisko. Bolo to meno Marošovej mamy za slobodna. Trošku veľká zhoda náhod nie?
Na druhý deň som spolužiačke napísala správu. Ako sa má, ako sa jej darí. Spomenula som jej, že som si prezerala jej fotografie a nemohla som si nevšimnúť sympaťáka, ktorý sedel za ňou. Jej odpoveď predčila všetky scenáre, ktoré som si v hlave stihla pripraviť. „Na toho zabudni, moja milá. To je Maroš, frajer mojej sestry. Sú spolu skoro rok, už spolu aj bývajú.“
Docvaklo mi, že všetky nočné služby navyše, nadčasy a víkendové semináre trávil môj partner pravdepodobne so svojou novou priateľkou. Ostatné som robila akoby v tranze. Maroš mi vravel, že má nočnú. Zavolala som do jeho práce – ale na pevnú linku, či je tam. Odpoveďou mi bolo, čo som už aj tak tušila. Maroš v ten večer predsa službu nemá. Počkala som si na neho, kým sa z „akože práce“ vráti domov. Keď zbadal zapnutý počítač a na ňom svoju fotku s mladou brunetkou, ani sa nesnažil nič zakrývať. Použil ale všetky nezmysly, ktoré si myslel, že chcem počuť. Ako ho to veľmi mrzí, ako mňa miluje a ona preňho nič neznamená. Bolo už neskoro. Srdce som mala zlomené a myseľ rozhodnutú. Nemalo zmysel sa viacej klamať. Maroš sa pobalil a odsťahoval sa. Pokúsil sa ešte párkrát o kontakt, po čase to však vzdal a odmlčal sa.
Mohlo by vás tiež zaujať: Nevera tri krát inak: Aj toto môže spraviť s vaším vzťahom
Schudla som deväť kíl. Z mojej pôvodnej váhy šesťdesiat kíl som vyzerala ako troska. Navyše som začala mať problémy aj v práci. Bola som nesústredená, robila som chyby. Jedného dňa si ma zavolal šéf na koberček. Z personálnych dôvodov ma už viac nebudú potrebovať.
Trvalo mi trištvrte roka, kým som sa dala opäť dokopy. Gabika mi pomohla nájsť si novú prácu. Pripisovala si Maroša za vinu. Ukecala teda svojho brata, nech si ma zamestná. Ponúkol mi dobré pracovné podmienky a vynikajúci plat a ja mu túto pomocnú ruku oplácam prácou na 110 percent. Môj život sa tak opäť krúti len okolo roboty. Mužom som dôverovať prestala.
Zdieľať na