Nikdy som nebol typ, ktorý by sa hrnul do svadby. Rodičia boli rozvedení, aj vo svojom okolí som mal odstrašujúcich prípadov viac ako dosť. Bavilo ma užívať si a len tak plávať životom, či už s niekým po svojom boku alebo bez.
V mojich dvadsiatich rokoch odo mňa ani nikto nečakal, že by som nejakú odviedol k oltáru. Bol som mladý a aj keď zopár mojich kamarátov bolo ženatých, vrece so svadbami sa pretrhlo až po mojej tridsiatke. Samozrejme, že som to svojím priateľom prial. Bolo ale komické, ako sa mi na každú svadbu snažili dohodiť niekoho, s kým by to mohlo konečne dobre vypáliť. Mne ale bolo dobre tak, ako som bol. Po tridsaťpäťke som bol dokonca v kurze viac ako kedykoľvek predtým. Nebol som síce žiaden Alain Delon, s ktorým som mal spoločné len iniciálky. Bol som ale žiadaný ako posledná záchrana pre ešte stále slobodné devy, ktoré už pomaly začínali strácať svoju poslednú nádej na manželstvo a deti. Preto mi aj všetky vzťahy v tomto čase vydržali veľmi krátko. Z každej som vždy po čase cítil, že chce posunúť vzťah na ďalší stupeň.
Potom som ale stretol Ivetu. Bola krásna, vtipná a nezávislá, čo mi na nej veľmi imponovalo. Sadli sme si od prvého okamihu ako sme sa dali do reči. Po troch mesiacoch sme začali spolu bývať. Občas sme sa pohádali, pretože sme boli obaja zvyknutí robiť si veci po svojom, ale v zásadných otázkach sme boli na rovnakej vlne.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Odlákala som ženatého muža od rodiny a takto to dopadlo
Iveta dostala po čase výhodnú pracovnú ponuku u dcérskej firmy spoločnosti, v ktorej robila. Malo to len jedinú chybičku krásy. Miesto výkonu práce bolo v našej stovežatej u našich západných susedov. Mali sme len zopár možností. Buď odídem s ňou, skúsime vzťah na diaľku alebo sa rozídeme. Ani jeden z nás nechcel poslednú možnosť a neboli sme stotožnení ani s tým, že by sme sa vídavali len po víkendoch.
Napokon som dal výpoveď v práci a bol oporou pre Ivetu, ktorá sa na nové miesto veľmi tešila. Bola mi vďačná, že idem do úplne nového prostredia s ňou a náš vzťah to len posilnilo. Vedel som, že keď sa usadíme, robotu si nájdem aj ja.
Lenže realita bola iná. Ivetine nové miesto bolo síce skvelé, presne to, po čom túžila. Ja som si ale nič nemohol nájsť ani po roku, čo sme sa presťahovali. Mal som našetrené, ale bolo to len na najnutnejšiu réžiu. Všetko navyše musela platiť Iveta. Videl som na nej, že nie je zvyknutá byť živiteľkou muža a aj mne to bolo veľakrát trápne. Začali sa nezhody a Iveta radšej ostávala v robote aj dlhšie, akoby sa mala vracať do dusnej atmosféry domov. Cítil som, že sa mi začína vzďaľovať a uzatvárať sa do seba. Ivetu som ale stále miloval, a tak som sa začal snažiť náš vzťah zachrániť. Brával som ju na výlety do prírody, varil jedlá, ktoré zbožňovala, dokonca aj s mojou prácou to začalo vyzerať ružovo.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vlastná žena ma pripravila o všetko!
Iveta vyzerala spokojná, ale vedel som, že ju niečo trápi. V jeden večer pri fľaši vína sa mi priznala, že počas našej krízy mala malé pošmyknutie s kolegom. Uisťovala ma, že to pre ňu nič neznamenalo, bola len frustrovaná z nášho vzťahu, ale keď vidí, ako sa snažím, nemala to srdce mi klamať.
Bol som otrasený, to priznávam, ale kvitoval som, že Iveta bola ku mne úprimná. Vedeli sme, že nášmu vzťahu viaceré veci neprospievajú, a tak sme sa po vzájomnej dohode rozhodli vrátiť späť domov. Iveta požiadala svojho zamestnávateľa, aby ju presunul späť, ten jej vyhovel. Ja som sa tešil, že oprášim staré kontakty a začnem opäť normálne pracovať a hlavne zarábať.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Bojím sa, že moja nevesta je lenivá podvodníčka
Po našom návrate bolo všetko opäť takmer ideálne. Akurát prácu som si nenašiel takú, akú som si predstavoval, ale na začiatok to bolo fajn. Zarábal som menej ako Iveta, ale myslel som, že ak mne to nevadí, jej by to nemalo prekážať už vôbec. Iveta bola ale stále s niečím nespokojná. Na jednej strane mi tvrdila, že ma miluje a za to všetko, čo pre ňu robím si ma nesmierne váži. Na druhej strane mi ale nenápadne naznačovala, že hľadá chlapa, o ktorého sa môže stopercentne oprieť aj po finančnej stránke. Bol som zmätený, nevedel som, čo vlastne chce. Zo zúfalstva som Ivetu požiadal o ruku. Ja, čo mi slovo svadba naháňalo husiu kožu. Myslel som, že tak si svoju priateľku udržím. Dnes viem, že to bolo naivné a najavo mi to dala aj Iveta. Stále ju mám rád, a tak som urobil ešte jeden pokus. Odmietla. A ja tuším, že ak stretne niekoho, kto jej poskytne všetko to, čo potrebuje, opustí ma. Medzitým tajne dúfam, že si uvedomí, ako nám bolo vždy krásne a toho, koho potrebuje som ja, tak ako potrebujem ja ju.
Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.
Zdieľať na