Viem, aký názor majú ľudia na duchov. Väčšinou sa delia do dvoch skupín. Tá prvá je tvorená tými, ktorí na duchov veria, v tej druhej, logicky, sú všetci neveriaci. Odôvodnenie na akýkoľvek nadprirodzený úkaz nájdu vo fyzike. Nebola som ani ja inou.
Mám 45 rokov a nepamätám si, že by som sa v minulosti nejako vážnejšie zamýšľala nad tým, či existuje niečo medzi životom a smrťou. Myslím, že som realista a na všetko hľadám racionálne odôvodnenia. Rada som si pozrela horory alebo filmy s duchovnou tematikou, ale tam to končilo. Mám pocit, že sa všetko zmenilo po tom, ako sa nám narodilo dieťatko.
S manželom sme sa dlho snažili o bábätko. Keď sa nám po štyroch rokoch nedarilo počať, obrátili sme sa na odborníkov. Nasledoval rad vyšetrení. Paradoxne, u nikoho z nás dvoch nebol zistený žiadny problém. Skúšali sme to ďalšie dva roky a doslova ma to ubíjalo. V momente, keď sme to už chceli vzdať, sa to podarilo. Mala som už 37 rokov, manžel o dva roky viac. Viem, mnohí si poviete, že to je na prvé tehotenstvo neskoro. Žiaľ, inak sa nedalo.
Tehotenstvo som nemala ľahké. Trápili ma nevoľnosti, náladovosť a chute sa mi striedali asi každú hodinu. Na dieťatko sme sa však veľmi tešili. Dokonca sme sa kvôli tomu presťahovali z mesta na dedinu, kde sme si kúpili peknú novostavbu. Zariadili sme ju moderne a útulne zároveň. Prežívali sme nádherné mesiace a po narodení chlapčeka nemohol existovať šťastnejší pár ako sme boli my dvaja. Časom sa však u nás začali diať zvláštne veci. Vtedy som im neprikladala dôležitosť. S odstupom času sa na to pozerám úplne inak.
Raz nám z ničoho nič praskol sklenený stolík v obývačke. Rozbil sa na milión malých častí. Nerozumela som prečo, veď bol nový a nemali sme na ňom ani nič položené. Odôvodnila som to nekvalitnou výrobou. Po určitom čase sa nám vždy večer vypol televízor. Len tak, z ničoho nič. Keď sa to opakovalo približne každý tretí deň, zavolali sme elektrikára. Ten vyhodnotil, že je u nás všetko v poriadku a nevidí problém. Obťažovalo nás to natoľko, že sme televíziu nepúšťali a úplne sme si od nej odvykli. Na istý čas bol pokoj.
Náš chlapček rástol ako z vody. Keď mal synček dva roky a boli sme absolútne zladení, opäť začalo niečo zvláštne. Napriek tomu, že spával ako dudok, zrazu prestal. V noci sa zobudil a jeho plač neutíchal. Zaspal až nadránom. Toto sa opakovalo každú noc. Viete si to predstaviť? Manžel bol z toho podráždený, nemohol sa vyspať do práce. Lekárka nás poslala po vyšetreniach, ktoré tiež nič neukázali.
Môj muž sa dokonca na noc zobral spávať do obývačky na gauč. Keď už som toho mala plné zuby a s plačúcim synom na rukách som išla k nemu do obývačky, že už nevládzem, po prekročení prahu v spálni prestal drobec plakať. Toto som skúsila aj nasledujúce noci. Na skúšku sme jednu noc skúsili spať všetci spolu na rozťahovacom gauči v spálni. Ani raz už nezaplakal. Naopak, v spálni nám opäť plakával. Vyriešili sme to tým, že sme malého postieľku dávali na noc do obývačky. Prievan, ktorý sme z času na čas mávali v dome v absolútnom bezvetrí ani nebudem spomínať. Rovnako ani to, že nám uvädli všetky kvety, ktoré sme si domov priniesli.
Opäť bolo všetko ako-tak v poriadku a nijako som to v hlave neriešila. Spozornela som až v momente, keď som si na našich bielych stenách všimla pásy. Boli takmer v každej miestnosti! Akoby nakreslené ceruzkou. Veď to náš takmer 4 ročný chlapec nemohol urobiť, boli vo väčšej výške, ako dosiahne. Vtedy sme prvýkrát začali riešiť, či u nás nežije duch. Išla som sa z toho strachu zblázniť. Ani môj muž nebol skalopevne presvedčený, že to nie je vylúčené.
Skúsili sme kňaza, exorcistu, pálenie sviečok, modlitby, vymetanie, babské rady, preverovali sme, čo kedysi bolo na pozemku. Nič nezabralo. V momente, keď som sa raz v noci prebudila a uvidela som, ako syn len tak do vetra rozpráva, skoro som dostala infarkt. Na druhý deň nám povedal, že sa nemáme báť, že ten ujo nie je zlý. To bola posledná kvapka, nezaujímali ma žiadne mužove logické vysvetlenia. Hneď sme sa zbalili a odišli k mojej mame.
Dom sme nakoniec do dvoch mesiacov predali a kúpili si opäť byt v meste. Odvtedy máme pokoj. Verím však, že niečo medzi nebom a zemou predsa len je. To, ako sa tam býva novému majiteľovi neviem a ani som po tom nepátrala.
Objavte ešte viac zaujímavých článkov, receptov a videí!
Zdieľať na