Pravdivý príbeh: Osud mi pripravil jednu ranu za druhou, chcem už len zomrieť

smutná žena pravdivý príbeh

Na svoju smrť sa už teším (Zdroj: GettyImages)

Mám 50 rokov, ale vyzerám na 65. A je mi to jedno. Nie je už nič na tomto svete, čo by ma potešilo, vyčarilo mi úsmev na tvári. Nie je nič, pre čo by sa mi oplatilo ráno vstať z postele a prežiť ďalší prázdny a bolestný deň. Lebo všetko, čo som mala, som stratila.

A mala som všetko. Spokojný a šťastný život s krásnou rodinou, ktorej súčasťou bol môj manžel Slávo a naša dcéra Katka. Slávo bol moja prvá láska, brali sme sa ešte počas vysokoškolských štúdií. Hneď po promóciách som otehotnela a narodila sa nám dcérka. Dostala meno po mojej mamičke, ktorá zomrela na rakovinu, keď som mala pätnásť rokov. Mamička mi neskutočne chýbala, aj keď otec sa mne aj staršiemu bratovi snažil túto stratu vynahradiť. No namiesto toho, aby sa neskôr tešil z vnučky a aby si užíval našu vďaku a starostlivosť, zomrel na infarkt. Nebol ani rok na dôchodku.

Keď som sa vydávala, verila som, že svoj diel nešťastia už som si vyčerpala. Prišla som o matku v tom najcitlivejšom veku, čo horšie sa mi ešte môže stať? Otec bol neskutočne šťastný, že som dcérke dala meno Katka a plánoval, ako ju bude brávať do lesa, naučí ju rybárčiť, ako spolu zažijú plno dobrodružstiev. Užil si ju len chvíľku. Jeho smrť ma zasiahla hádam ešte viac ako mamina. Cítila som nespravodlivosť, krivdu. Ale nevedela som s tým nič urobiť. O to viac som sa primkla k svojej vlastnej rodinke.

Katka rástla a robila nám radosť. Nemali sme s ňou žiadne problémy. Bola ukážkové dieťa, veselé, šťastné, plné života. Mala veľa záľub, bavil ju folklór, spev, venovala sa atletike. Aj školu zvládala ľavou zadnou, bola jednotkárka na základnej škole aj na gymnáziu. Ja som chcela veľkú rodinu, no pre gynekologické problémy som ďalšie dieťa nakoniec mať nemohla. O to viac som ľúbila svoju jedinú dcéru.  A Slávo so mnou. Keď si spomeniem, ako jej pripínali na hruď zelenú stužku nádeje, a ona tam stála v krásnych dlhých modrých šatách s vrkočom takmer po pás, usmiata, plná očakávania… Ten prúd sĺz sa nedá zastaviť.

Po maturite sa Katka rozhodla študovať právo. Mala vrodený veľmi silný cit pre spravodlivosť a snívala o tom, že bude sudkyňou. V druhom ročníku sa zoznámila s Viktorom a prežívala svoju prvú veľkú lásku. My so Slávom sme si spočiatku ťažko zvykali na to, že už nemáme našu dcéru doma, že býva na priváte, ale postupne sme našli svoj vnútorný pokoj a radovali sa z voľných chvíľ. Začali sme sa venovať turistike, každý víkend sme išli niekam na výlet, do hôr, alebo len na vychádzky po blízkom lese. Akoby sa osud rozhodol ukázať nám svoju najkrajšiu a najbezstarostnejšiu tvár, kým udrie. A udrel.

Bolo to koncom novembra. Katka prišla na víkend aj s Viktorom a so Slávom sa rozhodli, že pôjdu nakúpiť vianočné darčeky. Ja som zostala doma, chcela som poupratovať, niečo popiecť. Vyrazili popoludní a v meste sa zdržali do podvečera. Mrzlo, začal poletovať sneh a ako sa zotmelo, začala som byť nepokojná. Žehlila som, ale podchvíľou som chodila k oknu, či neuvidím naše auto. Z nákupného centra mi Katka volala, natešená, že zohnala, čo chcela. V ušiach mi znel ešte stále jej veselý hlas, mladý, krásny, plný života. No už som nervózne čakala, kedy sa konečne otvoria dvere a oni sa uzimení a ovešaní taškami vrútia do chodby.

Neviem, odkiaľ prišlo to zvieravé napätie. Vytáčala som striedavo Katkino a Slávovo číslo, ale nedvíhali. Obavy som sa snažila odháňať, no nešlo to. A potom pri dverách zazvonil môj brat. Ako v mrákotách som vnímala jeho hlas, keď mi oznamoval, že moji milovaní mali autonehodu. Vodič v protismere dostal šmyk a zrážke sa už nedalo zabrániť. Slávo bol mŕtvy na mieste. Katuška zomrela pri prevoze do nemocnice. Jediný Viktor vyviazol len s nejakou zlomeninou.

Ako som prežila tie nasledujúce dni, týždne a mesiace, veru neviem. Asi nejaká zotrvačnosť ma nútila ísť ďalej. Nebyť brata, ktorý je slobodný a žije neďaleko mňa, nebola by som to zvládla. Vlastne som to nezvládla doteraz. Chodím k psychiatričke a celý môj život je dnes len moja práca. Snažím sa v nej zostávať čo najdlhšie, aby som sa nemusela vracať do prázdneho bytu. Víkendy a sviatky sa snažím prespať. Necítiť, nevidieť, nežiť…

Áno, chcela som to ukončiť. Ale som priveľký slaboch, tak to život zariadil inak. Pred dvoma rokmi mi diagnostikovali rakovinu prsníka. Hovorila som si, že je to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Absolvovala som operáciu, liečbu, ale bez akýchkoľvek emócií. Celkom som sa podvolila osudu. Bude ako bude. Keď mi oznamovali, že som sa vyliečila, skutočne mi to bolo jedno. Všetci mi vraveli, že som dostala novú šancu na život, ale nevnímala som to tak. Žiadnu šancu som nechcela, moja šanca zomrela spolu s mojimi najbližšími.

Vrátila som sa k práci a k tomu boľavému jednotvárnemu životu. A asi by som v tej zotrvačnosti pokračovala ďalej, keby sa ochorenie nevrátilo späť. Teraz už nemám síl bojovať. Brat ma povzbudzuje, kolegyne sa ma snažia motivovať, a ja sa tvárim, že to opäť skúsim. Nikto ale nevie, čo naozaj cítim a čo naozaj chcem. Chcela by som byť s milovaným manželom a s mojím dievčatkom. Teším sa na okamih, keď budeme zase všetci spolu. Viem, znie to strašne, ale smrť beriem ako vykúpenie z bolesti, ktorá je neznesiteľná. Kto to nezažil, nepochopí. Ale život jednoducho niekedy bolí oveľa viac, ako smrť.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok

Zdroj: plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close